Slovenské sochárstvo 20. storočia
Za viac ako štyri desaťročia odborne profilovanej činnosti Galérie Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne sa podarilo zozbierať vývojovo významné sochárske diela takmer všetkých – teraz už historicky petrifikovaných výtvarných generácií, predovšetkým 20. storočia.
Slovenské sochárstvo 20. storočia, najmä do roku 1948 sa nestalo pendantom bohato sa rozvíjajúceho maliarstva. Popri dominujúcich zásadách akademického realizmu priniesla prvá sochárska generácia po roku 1918 aj záujem o expresívny a lyrizujúci výraz (Július Bartfay). V polovici 30. rokov 20. storočia nastúpili sochári Generácie 1909, ktorí si z Akadémie výtvarných umení v Prahe, kde študovali priniesli realisticko – impresívny základ (Jozef Kostka, Rudolf Pribiš).
Pre žánrovú, štýlovú a názorovú diferenciáciu formujúceho sa slovenského sochárstva malo veľký význam založenie Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave v roku 1949. Z jej špecializovaných odborov vzišiel mnohostranný dialóg generácií a tvorivých programov. Vyhraňujú sa úlohy druhov komorného sochárstva: portrétu, medaily a voľnej kompozície. Veľký rozvoj prežíva pomníková tvorba, sochárske diela sa začleňujú do tvorby životného prostredia.
Podoba sochárstva 60. rokov 20. storočia sa rodila z narúšania dogmatických kritérií žánrov, realistickej vernosti v prepise modelu, tak typickej pre 50. roky 20. storočia. Prebieha vyrovnávanie sa s problematikou expresívnej hyperboly, s rozmanitými druhmi štylizácie sochárskej formy, s postupným abstrahovaním tvaru. Popri ľudskej figúre sa do popredia dostáva znak ako asociačno-pojmová a zmyslová konotácia reality. Niekedy sa spája s konštruktívnym cítením (Rudolf Uher, Alexander Trizuljak, František Patočka), inokedy vstrebáva do seba kontúry figúry v mene hľadania archetypálneho pratvaru. (Jozef Kostka, Andrej Rudavský, Vladimír Kompánek).
Sochár Jozef Kostka zažil počas 60. rokov 20. storočia svoj druhý tvorivý vrchol, keď sa v jeho tvorbe zaktivizovalo znakové uchopenie tvaru. Dospel k syntéze senzuálneho chápania tvaru a jeho virtuózneho modelačného spracovania. Rudolf Uher sa prepracoval k osobitej rudimentárnej a archetypálnej verzii sochy. Pavol Tóth objavil dominantnú tému svojej tvorby v obraze ženy, v metafore a symbole pravekej venuše. Civilnú poéziu tlmočil v meditatívnych figuratívnych znakoch aj Juraj Čutek. Vladimír Kompánek rozvinul sochársky program smerom k modernej revitalizácii ľudovej a národnej tradície. Andrej Rudavský si našiel ústredný a celoživotný leitmotív – ideu personifikovanej architektúry ako prieniku architektúry s figúrou. Jozef Jankovič svoje sochy často priestorovo kontextoval, rámcoval do klietky, siete pavučiny. Poukazoval tým na pocity existenciálnej traumy. Východiskom tvorby Dušana Králika bola surreálna imaginácia. Z atmosféry poznamenanej dezilúziou vyrástlo antiestetické dielo Juraja Meliša.
V 70. a 80. rokoch si v rámci tradičného hmatového a figurálneho poňatia sochárstva viacerí autori dokázali vybudovať výtvarne čitateľné, samostatné programy. Objavujeme u nich tému prírody, spoločnosti, histórie, intimita ľudského zážitku, divadlo sveta. Proces sochárskeho videnia sa v 70. rokoch dial prostredníctvom námetu a fabulačnej výstavby tvaru. Ľudská postava ako zhmotnenie angažovaného a humánneho posolstva bola predmetom záujmu Teodora Baníka, Ladislava Snopka, Alexandra Viku a Emila Venkova. V 80. rokoch 20. storočia sa sochárske videnie fragmentalizovalo na časti, čoho následkom bolo rozbitie dejovej súvislosti a fyzickej, objemovej celistvosti. Metaforické uvažovanie viedlo k narušeniu, uvoľneniu optických väzieb s predmetom, ktorý sa vzďaľoval optickému prepisu skutočnosti. Básnické sochárstvo, veľké plastické podobenstvo života, lyricko-poetické, symbolické a dramaticko-expresívne videnie sveta rozvíjali vo svojej tvorbe Andrej Goliaš, Marián Polonský, Anna Goliašová – Drobná, ale najmä Štefan Prokop, ktorý svojimi analytickými reflexiami odhaľoval privrátené a odvrátené stránky hodnotového sveta. Lyrické videnie prírodných motívov sa presadilo v plastikách Mikuláša Palka. Dušan Pončák upriamil pozornosť na monotému divadlo sveta. Archetypálna symbolika vložená do kameňa, dreva alebo bronzu, poetické metafory so zašifrovaným posolstvom ožili v tvorbe Paľa Tótha, Juraja Gavulu, Petra Rollera, Ladislava Saba a Ota Bachoríka. Sochári svoj názor postavili na úprimnom sebaodhaľujúcom prezentovaní individuálneho zážitku, poznamenanom rezíduami rozjatreného subjektivizmu. Neformálnosť, aforistické, skratkovité videnie, vtipné kombinácie sochárskych materiálov s nesochárskymi predmetmi vniesli do svojich plastckých prejavov Juraj Čutek, Igor Mosný a Milan Lukáč. Putovanie časom, priestorom, kultúrami a civilizáciami, prinieslo obraznosť nabitú exotickou a všeobecnou antropologickou silou – Miroslav Ksandr, Ján Hoffstädter Tvarová surovosť aj prírodnosť materiálov sa odrazila v diele Rastislava Trizmu a Jána Ťapáka.
Jednou z preferovaných podôb umenia od 90. rokov 20. storočia sa javí taká, ktorá sa otvorila konceptuálnym stratégiám a postupom. Napriek veľmi zreteľnému procesu kríženia médií, keď sa v slovenskom umení všeličo objavuje a znovudefinuje, všetko nasvedčuje tomu, že i klasická podoba v sochárstve prežije, ba má svojich protagonistov v sochárskych materiáloch, majúcich trvalú hodnotu – kameň, kov, drevo: Jozef Hobor, Vít Bojňanský, Dominik Monček, Marek Dobeš, Ľubomír Purdeš, Alojz Drahoš, ...)
Optimistické pre súčasnú dobu je pretrvávajúce obdobie slobodnej tvorby, ktoré môže existovať a napredovať ruka v ruke s pluralitrou názorov a kozmopolitizmom.
Keď som koncipovala túto výstavu a vyberala diela, nebolo to pre mňa jednoduché. Pretože výstavný priestor v suteréne, ktorý sme si na expozíciu vyčlenili sa zapĺňal veľmi rýchlo a v depozite zostávalo ešte veľa krásnych diel. A tak teda výber diel, možno podaný trochu v zhutnenej podobe, pretože je limitovaný veľkosťou výstavnej plochy, ponúka Vám podľa môjho názoru pozoruhodné artefakty zo slovenského sochárskeho umenia, tak ako sa za roky existencie v galérii Bazovského postupne ukladali a profilovali od konca 60. rokov 20. storočia do súčasnosti.
PhDr. Alena Hejlová
