Jaroslava Pešicová/František Štorek: Opojenie životom
Termín: od 25.5.2012, 17:00 do 24.6.2012, 17:00 denne okrem pondelka
Jaroslava Pešicová už od svojich ranných prác inklinovala ku kubizmu a expresionizmu. Umelecký život Františka Štoreka prešiel niekoľkými etapami. Prierez ich umeleckou tvorbou čaká na vás na výstave s názvom "Opojenie životom".
Jaroslava Pešicová už od svojich raných prác inklinovala ku kubizmu a expresionizmu. Súbežne sa v tomto časovom období 60. rokov 20. storočia po prvýkrát objavila v jej tvorbe tvarová monumentalizácia a svetelné odhmotnenie. Sú to prvky, ktoré sprevádzajú celú jej nasledujúcu tvorbu. Koncom 60. rokov autorka opúšťa svetelný a prírodný symbolizmus a venuje sa civilizačným témam, ktoré prinášajú do jej tvorby pop art a nová figurácia. Pešicovej obrazy sa stávajú imaginárnym predstavením. V monumentálnych obrazoch a grafikách komponuje námet absurdného divadla, ľudovej frašky, kabaretu, variuje absurdné príbehy, ktoré sú zároveň demonštráciou krízy ľudstva, nezvratnosti ľudského osudu, každodennosti existencie. V priebehu 80. rokov 20. storočia sa Pešicovej obrazy zjasnili a naplnili optimizmom. Sú predchnuté tajomstvom mýtov a dávnych príbehov ľudstva. Naturalizmus, divadelné gestá, nespútaná farebnosť i surrealistická snovosť vyjadrujú autorkine opojenie životom.
Narodila sa 30. 12. 1935 v Prahe. V rokoch 1950 – 1954 študovala na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Prahe, u profesorov P. Dillingera, K. Tondla a K. Mullera. V rokoch 1954 – 1960 študovala na Akadémii výtvarných umení v Prahe, v ateliéri monumentálnej maľby u profesorov M. Hollého a V. Sychru. Na AVU v Prahe tiež absolvovala čestné roky štúdia (1060 – 1962). Je členkou skupiny Etapa a od roku 1991 členkou SVU Mánes, aj členkou SČUG Hollar. Od roku 1966 do súčasnosti usporiadala mnoho samostatných výstav, niektoré so svojim manželom, sochárom Františkom Štorekom. Jej maliarske i grafické diela boli prezentované na desiatkach kolektívnych výstav doma i v zahraničí. Autorka sa venuje maľbe, kresbe, grafike a návrhom pre textilnú tvorbu. Žije v Prahe.
Umelecký život Františka Štoreka prešiel niekoľkými etapami. Jeho prvotnou tvorbou po absolutóriu akadémie boli sochárske portréty. Počiatkom 60. rokov 20. storočia konštruoval a tesal mohutne vyznievajúce archetypálne plastiky, inšpirované biomorfnými útvarmi. V sochách zváraných zo železných plátov, dosiahol agresívnu expresivitu, aká bola príznačná pre art brut. Následne sa zaoberal kompozíciami zloženými z fragmentov tiel, údov, či fantazijných prvkov s deformovanými tvarmi. V týchto antropomorfných torzách, nachádzame až barokové reminiscencie. Po roku 1968 nastáva v jeho tvorbe prechod k zobrazeniu figúry. Objavuje sa tematika antickej mytológie a odlievanie technikou cire perdue ( stratená forma). V dielach v metaforickom ponímaní s mnohovýznamovým podtextom často parafrázuje výjavy a postavy podľa literárnych predlôh autorov antiky, renesancie i nedávnej minulosti. Určujúcim znakom všetkých jeho diel je dokonalé zvládnutie materiálu a precízne spracovaný detail i tvarová skratka. Posledným veľkým dielom F. Štoreka bola socha Ikarusa, inštalovaná na námestí pred Novou radnicou v Ostrave.
Narodil sa 3.7.1933 v Hradci Králové, zomrel 26.6.1999 v Prahe. V rokoch 1948 – 1952 študoval na kameňosochárskej škole v Hořiciach u profesorov V. Šimka a J. Kalfusa. V rokoch 1953 – 1959 študoval sochárstvo na Akadémii výtvarných umení v Prahe u profesorov J. Laudu, a V. Makovského. Na AVU pokračoval v ašpirantúre u profesorov K. Lidického a K. Hladíka. Od roku 1959 pôsobil v Prahe v slobodnom sochárskom povolaní. Na AVU sa zoznámil s maliarkou Jaroslavou Pešicovou, s ktorou sa neskôr oženil. Ich umelecká tvorba sa vzájomne symbioticky dopĺňala a prelínala. Svoje diela autor s úspechom vystavoval nielen doma, ale aj v zahraničí, hlavne v Belgicku a vo Francúzsku. Mnohokrát prezentoval svoje sochárske diela práve spoločne s maliarkou tvorbou svojej manželky. Za sochársku tvorbu bol František Štorek mnohokrát i medzinárodne ocenený ( 1966 v Haagu, 1973 v Budapešti ).
