Melita Gwerková – Marian Vida: Paralelné svety
Termín: od 20.6.2014, 17:00 do 7.9.2014, 17:00 denne okrem pondelka
Manželia Melita Gwerková a Marian Vida sa delia o čas a priestor v maliarskej tvorbe i v rodinnom živote. Žijú v ňom v aktívnom vzájomnom obohacujúcom spojení.
Vo svojich dielach v drobnej mozaike skladajú pôvabnú niť svojich túžob, poznaní a asociácií. Ich obraznosť siahajúca po súčasnosti i histórii, po udalostiach dávno minulých i aktuálne prežívaných, s ľahkosťou zoskupuje bájnosť s realitou, s parafrázami aj symbolmi. Výsledkom ich snaženia je iluzívne zobrazenie skutočnosti, ale aj transplantácia pocitu, priama autoprojekcia a kreatívna premena subjektívnej obraznosti do objektívne jestvujúceho maliarskeho diela. Zjavná príťažlivosť ich autorského snaženia je pozvaním do krajiny, v ktorej možno spočinúť a regenerovať svoje unavené zmysly. Tomuto pozitívnemu vnímaniu, krehkej rovnováhe medzi rozumom a citom slúžia Gwerkovej i Vidove kompozície utkané z farieb, vnútorných predstáv a pocitov, majúce svoju nevtieravú a predsa neodbytnú podmanivosť a magickú uhrančivosť.
Melita Gwerková vo svojej tvorbe preferuje krehkú snovú poetiku zážitkov a spomienok. Autorka vďaka svojmu introvertnému založeniu vníma obraz predovšetkým ako kúsok svojho sveta, prostriedok komunikácie so sebou i okolím. Odhaľuje tajomný svet, rozpráva príbehy, záhadné a krehké, plné vzrušujúcej poetiky a imaginácie. Príbehy, ktoré sa materializujú prostredníctvom autorkinej obrazotvornosti. Obraz intenzívne a naliehavo ožíva na plátne v neuhasiteľnej túžbe vypovedať to, čo maliarka vypovedať musí. Jej umenie tak rastie z vnútra, z trinástej komnaty zasunutých spomienok, driemajúcich atavizmov a dávnou históriou živenej pamäti. Spomína na detstvo a necháva sa unášať vlastnými asociáciami. Obdiv k starým civilizáciám okúzlenie dobou gotiky a renesancie dodáva jej obrazom kultivovaný tvar a nový rozmer.
Čas a priestor, ľudia, príroda a veci sú v jej dielach navzájom preniknuté a v ľahkom opare fantázie harmonicky splynuté. Súčasťou príbehov sú napríklad aj noblesné portréty renesančných dám, ktorým sa v očiach zrkadlia pavučiny vlastnej príťažlivosti. Príbehy bez začiatku a konca s mnohými odbočkami, hlboko zažité a precítené, vzrušujúce dobrodružstvá neutíchajúcej fantázie a poetickosti.
V spojení s vytríbenou obrazovou kultúrou vyniká pozoruhodná práca maliarky s farbami. Má cit pre matériu farby, prekvapí erupciou farieb, či striedaním jemných lazúr.
Obrazy Melity Gwerkovej nevznikajú odrazu. Jej vnemy sa odrážajú v pocitoch, niektoré z nich pramenia v podvedomí a ukotvené sú len v predstavách. Postupom času ich prehodnocuje a navrstvuje na seba tak, ako vrstvy lazúrových farieb, až napokon vytrysknú v syntéze reality a snov.
Tvorbu Marana Vidu definuje hľadačstvo a intenzívne nazeranie do tajomných, záhadných sfér. Tajomstvo vecí, ich vzájomné vzťahy a súvislosti i uplynulý čas, ktorý do nich vstúpil a poznamenal ich, nostalgia a mágia dávajú jeho dielam samostatný život s vnútorným napätím. Jedinečné vo svojich štruktúrach, vrstveniach, nedefinovateľnej tajomnosti a duchovnom pátose prinášajú vernú a oslnivo priezračnú impresiu mystického okamihu. Výsledkom takéhoto komponovaného usporiadania diela je konečná vizuálna definícia v podobe vyabstrahovaného syntetizujúceho znaku, alebo príbehu, niekedy jednoduchého, inokedy zložitého a myšlienkovo mnohoznačného.
Cesta od myšlienky k obrazu je vzrušujúcim dobrodružstvom. Svet, dejiny, civilizácie nás uzatvárajú do svojich štruktúr, pojmov, právd a hodnôt. Od zreteľných symbolov zostupujeme k symbolom neuchopiteľným a premenlivým. Očarený históriou, lapidárnosťou a nadčasovosťou fragmentov starých civilizácií, autor nastupuje cestu od poznania starých kultúr, Sumerov, Perzie, Slovanov, cez ďalšie míľniky histórie až po súčasnosť.
Veci nedopovedané a naznačené umožňujú divákovi slobodne rozvinúť fantáziu a nachádzať v kompozíciách najrôznejšie výpovede. Autor sa príliš nestará o formálnu stránku svojich obrazov, dôležitá je pre neho sila zážitku a spontánny výraz. Schopnosť v istom momente akceptovať a podriadiť sa, dať sa viesť intuíciou bez vykalkulovanej rozumovej artikulácie.
Rozhodujúci je pre neho bezprostredný kontakt s obrazom, maľbou a farbami. Razantné línie a stopy plných farieb sa striedajú s rozmanitými štruktúrami a jemnými lazúrami. Nápaditá a rýdzo individuálna koloristická intonácia objasňuje zložité aspekty znakovo načrtnutého zážitku zmyslovo vnímaných dimenzií sveta. Farba reflektuje nálady, duševné rozpoloženia a tajomné nedoslovenia.
Marian Vida svoje témy nevysvetľuje, necháva ich pôsobiť na seba i na diváka ako celok východzej predstavy za použitia prirodzeného súzvuku tvarovej konkrétnosti i abstrakcie aj významového farebného poňatia. Výsledkom je výsostne pocitová analyticko – mystická podoba, neskutočnosť zrodená z dôveryhodnej skutočnosti.
