Peter Oriešek: Súkromná mytológia
Termín: od 20.6.2014, 17:00 do 7.9.2014, 17:00 denne okrem pondelka
Peter Oriešek patrí k popredným osobnostiam súčasného českého sochárstva a kresby. Do povedomia kultúrnej verejnosti sa zapísal ako brilantný kresliar, a zdatný modelár, umelec patriaci do rodu figuratívne orientovaných sochárov, nesúci vo svojom expresívno – dramatickom umení odozvu neskororenesančnej dramatickej hybnosti.
Vyvážená monumentalita majúca korene v gréckej a rímskej antike sa uOrieška snúbi so starostlivo tvarovanými figurálnymi výjavmi, aké poznáme od talianských renesančných majstrov, u ktorých aj kreslená figúra pôsobí plasticky ako vymodelovaná bytosť.
Z jeho tvorby vyžaruje úcta k tradičným hodnotám, zmysel pre sochárske remeslo a jeho podriadenie vlatným predstavám. Premieta sa do nich postupne dozrievajúci životný aj umelecký názor , ktorý sa zlieva v jednoliaty celok, tok myšlienok, nápadov a vízií. Aby následne otvoril stavidlá nevyčerpatelného rezervoáru svojej výtvarnej predstavivosti.
Výsledkom tejto sochárskej podvojnej skúsenosti je neprekonateľné a mnohovrstevné napätie a ambivalencie, ktorá dáva jeho sochám život niečoho znepokojujúceho, vyzývajúceho, burcujúceho.
Sformulovanie a definovanie od intuitívneho začiatku až po konečnú vizuálnu definíciu má podobu kompozície zložitého, výlučného a myšlienkovo mnohoznačného.
Oriešek má dar videnia a cit, v ktorom v pravý okamih nájde patričnú mieru a váhu tak, aby jednotlivé sochy mali svoj správny vnútorný rytmus, tektoniku a skladbu hmôt.
Na domácu výtvarnú scénu peter Oriešek vstúpil v dobe, kedy končila nadvláda abstraktného umenia a nastupujúca generácia sa formovala v širokom rámci pop- artu, hyperrealizmu ale predovšetkým novej figurácie.
Už počiatočná tvorba Petra Orieška od polovice 60. rokov 20. storočia je inšpirovaná jeho záujmom o telesnosť človeka či zvieraťa. Nová figurácia bola reakciou tvorcov na prevládajúcu abstrakciu, ktorá sa usídlila vo výtvarnom umení.
Orieškova obraznosť , siahajúca po gréckej mytológii s ľahkosťou zoskupuje bájnosť s realitou a parafrázami aj symbolmi. Zachytáva a definuje veci a udalosti, ktoré sa mu vynárajú z pamäti. Vychádza z realistického tvaroslovia, či z pohybu ľudského tela, prípadne sa prikláňa k inotajovým alegóriám a náznakom, kde účinkuje stále rovnaký nahý človek.
Svojich vízií, variovaných ľudskou figúrou sa Oriešek zmocňuje v chvate tvorivej spontaneity , ktoré odkrývajú hĺbky jeho duše.
Hmota sa mu rozpúšťa v plameni fantázie ako včelí vosk, ktorý sa podriaduje vôli zverejniť, čo je skryté v sochárovom podvedomí. Základné ľudské otázky si autor premieta do súčasných súvislostí a posúva ich do symbolickej roviny.
Figúry – ľudia, zvieratá anatomicky dokonale poznané a zvládnuté sú pretavené sochárovou predstavivosťou. Modeluje telá s vypätou muskulatúrou, naplnené fyziologickými pochodmi pod šokujúco nahým povrchom. Animálne figurácie vzbudzujú úžas svojou exaltovanosťou, pripomínajúcou klamlivú premenlivosť nášho sveta, sveta, ktorému vládne agresia, hnev, psychický nátlak a bezmocný vzdor.
Orieškove výjavy vášne a skazy upútavajú diváka svojou naratívnosťou, príbehmi, ktoré sú blízke snovým predstavám. Snáď chcel vyjadriť svoje počínajúce sa odcudzenie svojmu okoliu, absurditu existecionalisticky ponímaného bytia a vnútornou skľúčenosťou živenú úzkosť. Protagonistami sú muž, žena zviera. Ktoje obeťou , kto je útočník a kto si len hovie v póze nekončiaceho roztúženia ? Zamyslime sa nad tým, aké odlišné tieto polohy figúr môžu byť.
Z rytmizovaných línií tu povstáva figúra muža, číhajúca a strašná v zúfalej osamelosti, či brániaca sa agresii vo vzájomnom zápase s ľudskou alebo zvieracou bytosťou.
Zmyselnosť kompozícií žien očarí diváka dynamicky pojatými pózami, pri ktorých vyniknú pôvabné krivky, so zvodne obnaženým telom.
Zviera podané s brutálnou sebaistotou razantného gesta, nás vydesí viac hrozivým znamením svojho druhu, než bytosťou reálnej podstaty.
Obzvlášť dôležité miesto v Orieškovej tvorbe zaujímajú kresby. Sú základným stavebným kameňom celej jeho výtvarnej práce. Nielen ako prípravné koncepty sochárskeho vyvrcholenia, ale ako ich autonómne a plnohodnotné výtvarné pandanty. Výtvarný prejav v kresbe autor umocňuje používaním techniky americkej retuše a sépiovej farby. Sprostredkovávajú divákovi priamy kontakt s vnútorným svetom umelca. Viac ako inšpiráciou z okolitého sveta sú sugestívnym pohľadom do priestoru sochárovho osobitého intímneho sveta, Jeho kresby, neobyčajne živé, plné neočakávaných tvarov, fascinácií, hovoria o vypätej fantázii, ktorá je esenciou snových predstáv. Ako v soche tak aj v kresbe umelcove fantastické vízie vynikajú vnútorným videním.
Váha Orieškovho sochárskeho vyjadrenia je teda v jeho jedinečných modelačných schopnostiach, a to v práci s hlinou, voskom, umelou živicou a následne vo finálnej podobe v bronze.
Vnímame rozsah umelcovej modelačnej schopnosti, uplatňovanie zmyslu pre sochárske prvky a pre expresívnu dynamičnosť, ktorú s neobyčajnou ľahkosťou uvoľňuje a rozvíja z tvárnych vlastností hmôt. Majster pracuje s tvarovou alchýmiou, pozostávajúcou z procesu narastania a miznutia objemov. Konkávne objemy sú kombinované s pozitívnymi konvexnými prvkami, aby vytvorili rytmicky zložité – bohaté dielo.
Výsledok tejto sochárskej skúsenosti je iluzívnym zobrazením skutočnosti, ale tiež transplantáciou pocitu, priamou autoprojekciou a kreatívnou premenou subjektívnej obraznosti do objektívne jestvujúceho sochárskeho diela.
