Dnes si pripomíname 125. výročie narodenia M.A. Bazovského
Dnes si pripomíname 125. výročie narodenia jedného z najvýznamnejších osobností slovenského výtvarného umenia 20. storočia Miloša Alexandra Bazovského. Zároveň si tento rok Galéria M.A. Bazovského pripomenie 55. výročie založenia.
Výročie oslávime výstavou zo zbierkového fondu galérie s názvom SKUPINA MIKULÁŠA GALANDU a Bohuš Záboj Kuľhavý v utorok 27.2.2024 o 17,00.
Bazovský bol klasikom slovenského moderného maliarstva. Vo svojej tvorbe sa pokúsil zachytiť podstatu slovenskosti, pričom od 30. rokov 20. storočia polemizoval s jej koncepciou od Martina Benku. Tradičný ľudový žáner uchopil krajne subjektívnym – psychologickým spôsobom, hlavný dôraz položil na farbu a jej emotívny výraz. Venoval sa i grafike, najmä technike linorezu a kresbe. Výraznú časť Bazovského tvorby predstavujú diela, ktoré sú oslavou prírody, jej tajomných zákutí i zdanlivo nezaujímavých partií. Autora tiež fascinoval dedinský človek, poézia a dráma jeho všedných dní, tvoril i zátišia.
Bazovský patril k maliarom, ktorí sústavne rozvíjali svoj maliarsky program. Jeho ranú tvorbu ovplyvnili diela L. Mednyánszkeho a J. Preislera. Koncom 20. rokov 20. storočia si vytvoril vlastný jedinečný spôsob maľby s abstrahovanými, zredukovanými tvarmi, zemitou farebnosťou, spontánnym kompozičným rozvrhom diel a jasnými kontúrami zobrazovaných predmetov a postáv. Potom sa postupné vrátil k expresívnejšej maľbe. Od polovice 30. rokov 20. storočia sa dôraz presunul z monumentalizácie slovenského života a prírody na intímnu lyriku. V prvej polovici 40. rokov 20. storočia sa vedome obracal aj k problematike mesta, predovšetkým periférie. Počas vojny sa maliar inšpiroval intimitou domova, viac kreslil ako maľoval, tvoril figurálne štúdie manželky, zátišia i krajiny. Uzdravenie po dlhodobej chorobe (1944-1946) podnietilo vznik meditatívnych a nadčasových diel s filozofickou výpoveďou o živote a smrti, pokore a vyznaní viery. V poslednej vývojovej fáze tvorby, ktorá začala približne v roku 1952, začal výraznejšie vyjadrovať tvar, obrysy i plochu maľovaných predmetov a tak znásobil účinnosť ich farebného podania. Začal využívať už predtým pomaľované podklady - časti čiastočne pomaľovaných pozadí alebo aj celých svojich starších obrazov.
Zložil skúšku na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti (prof. I. Réti), po vzniku Československej republiky sa rozhodol pre štúdium na AVU v Prahe (1919 – 1924, prof. J. Loukota, V. Bukovac, M. Pirner, J. Obrovský, M. Švabinský). Navštevoval i súkromnú maliarsku školu profesora Deluga vo Viedni (1921). V roku 1930 absolvoval študijný pobyt v Paríži, kde študoval na súkromnej škole Grand Chaumière. V 30. rokoch 20. storočia spolupracoval s Jankom Alexym a Zolom Palugyayom, cestoval po Slovensku i Európe. Jeho diela boli viackrát zaradené do slovenskej kolekcie na Bienále v Benátkach (1942, 1958, 1966). V 50. rokoch 20. storočia neprijal metódu socialistického realizmu, bol prenasledovaný režimom a uzavrel sa do vnútorného azylu, avšak stal sa príkladom pre viacerých mladých umelcov z budúcej generácie „galandovcov“. K rehabilitácii a opätovnému uznaniu Bazovského tvorby došlo až pred polovicou 60. rokov 20. storočia. Stála expozícia jeho diel bola v roku 1979 sprístupnená v Galérii M. A. Bazovského v Trenčíne.
