Tempery a gvaše M. A. Bazovského

V utorok 5. októbra sa považskobystrickí priaznivci výtvarného umenia stretli v priestoroch galérie Základnej umeleckej školy Imra Weinera Kráľa už po desiatykrát. Tentokrát môžu obdivovať tempery a gvaše Miloša Alexandra Bazovského. "Symbolicky nadväzujeme na prvú výstavu, ktorou bola pred desiatimi rokmi výstava malieb Miloša Alexandra Bazovského," povedala Daniela Čižmárová, riaditeľka Považského osvetového strediska v Považskej Bystrici.
Podľa kurátorky výstavy Aleny Hejlovej, Miloš Alexander Bazovský bol maliarom neobyčajnej výtvarnej imaginácie, hlbokých emócií a svojského umeleckého vyjadrovania. V neustálej konfrontácii so svetovým umením sa mu modernými výtvarnými prostriedkami podarilo hlbšie ako mnohým súčasníkom postihnúť fenomén slovenskosti. Narodil sa v roku 1899 v Turanoch nad Váhom. Po vzniku Československej republiky začal študovať na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Úspešne ju absolvoval v roku 1924. Aspoň stručne si pripomenieme chronológiu Bazovského diela. Realisticko impresívne zachytenie skutočnosti typické pre Bazovského rané dielo vystriedala koncom 20. rokov 20. storočia snaha o zjednodušenie a štylizáciu tvarov za účelom heroizácie motívu. Toto takzvané monumentalizačné úsilie, charakteristické pre celú zakladateľskú generáciu slovenského maliarstva nadobudlo však u Bazovského osobitú emotívnosť a baladickosť.
Postupné vnášanie motívu postavy do obrazu slovenskej krajiny posunulo obsahovú zložku do polôh symbolizmu. Bazovského figurálne kompozície vo svojej čistote línií, v jednoduchých lapidárnych formách prinášajú emotívne precítený, ale akejkoľvek idealizácie či folkloristického prikrášľovania zbavený pohľad na skutočnosť. Jedinečný cit pre zjednodušenie a abstrahovanie zažitého motívu sa obsahovo takmer výlučne viažu na umelcovi dôverne známu skutočnosť: slovenskú prírodu, vidiecky ľud i na motív zátišia. Hoci maliarsky kolorit zohráva v celkovej tvorbe Bazovského významnú úlohu, je nesporné, že istota, presvedčivosť, formálna suverenita jeho prejavu pramení z kresby a od kresby odvodených techník. Z precíznej presnosti, poetického pôvabu línie kresby, z veľkorysosti a bezprostrednosti jej vyjadrenia.

Vlastne už v roku 1947 Bazovský tvorí veľa kresieb i gvašových štúdií: „Stovky kresieb čiernymi a hnedými kriedami, perom či brkom alebo drievkom, desiatky a možno aj stovky bezprostredných temperamentných gvašov sú žatvou na akú sa už dávno nepamätá. Ide priam o výbuch tvorivých síl, niečoho impozantného, obnovenia princípu výsostnej umeleckej emócie. „ napísal o Bazovskom jeho monografista Dr. Karol Vaculík. Nie je bez významu, že v oravskej perióde zohrala dôležitú úlohu práve technika gvašu. Na rozdiel od klasickej techniky kresby malo použitie gvašu veľa lákavých predností. Boli v ňom priam ideálnym spôsobom, obsiahnuté všetky improvizačné vlastnosti prvého dotyku s prírodou a vôbec s maliarskym objektom. Gvaš bol napríklad oveľa poddajnejší a tvárnejší ako ceruza, krieda či uhoľ. A naviac mal aj zaručené prednosti maľby. Technika gvašu bola už celým svojím materiálovým uspôsobením a najmä možnosťou koloristického vyjadrenia výborným spojovacím článkom medzi kresbou a maľbou, medzi bezprostredne zažitým a výtvarne transponovaným. Gvašová technika mala zrejme značný podiel aj na pokračujúcom procese syntézy, ktorý zovšeobecňoval vydobyté individuálne zážitky do definitívnejšej maliarskej formy. Jej výsledkom bolo množstvo hlboko citovo fundovaných diel s príznačným baladickým nádychom. Tvorivým vzruchom nabité, ľudsky aj umelecky šťastné obdobie pobytu na Orave určilo program a rytmus celej Bazovského ďalšej tvorby - vnútorne fundovanej, umelecky zrelej a suverénnej.
Bazovský v priebehu svojho umeleckého vývinu priviedol nielen maľbu, ale i kresbu a v tom zmysle i s kresbou súvisiace techniky tempery a gvaše na vysoký stupeň osobitosti a výrazovosti. Dospel k poetickému pretlmočeniu skutočnosti prostredníctvom plynulého, dokonale zvládnutého kresbového zápisu, vychádzajúceho z autorovej schopnosti syntetizovať a zjednodušovať. Charakterizuje ho veľkorysý štýl skratkovitého, pojmového záznamu, ktorý zo skutočnosti vyberá iba podstatu motívu, dôležitú pre autorov umelecký zámer.