TOTO! je kabinet ilustrácie XVIII. — FERDINAND HLOŽNÍK: Ujovi vezú pásovú pílu
výstavaTOTO! je Kabinet ilustrácie XVIII. —
FERDINAND HLOŽNÍK — UJOVI VEZÚ PÁSOVÚ PÍLU
FERDINAND HLOŽNÍK — UJOVI VEZÚ PÁSOVÚ PÍLU
Kurátori výstavy: tím TOTO! je galéria
otvorenie výstavy – štvrtok 5. 5. 2022 od 17.00 hod.
„Jasné, ten žltý šlabikár!“ Tak reagovali takmer všetci, ktorým sme povedali, že pripravujeme výstavu Ferdinanda Hložníka. Veď kto by sa naň nepamätal? Tzv. „husákove deti“, plus-mínus päťdesiatnici, ho poznajú. Nečudo. Našli ho na lavici hneď v prvý deň, keď prišli do školy. Iné šlabikáre vtedy, v období tzv. reálneho socializmu, neboli.
Šlabikár sa nám môže zdať ako drobné dielo, ako banalita. Málo slov, minimum príbehov. Žiadne dobro-družné, vzrušujúce čítanie.
A predsa: práve šlabikár prednastavuje to, ako nás (tie deti, čo sa z neho učia) bude v budúcnosti čítanie baviť. Približuje svet písmen, slov a viet tak, aby začal dávať zmysel. Aby sme mali pocit, že to, čo čítame by mohlo byť aj o nás.
Tak sme sa cez výstavu skúsili pozrieť na to, ako tvoril šlabikár Ferdinand Hložník a nájsť v ňom „niečo viac“, čo nás donútilo zapamätať si ho. Pretože tušíme, že to tam je. Nemohla to byť predsa iba kolektivizácia pamäti – veď existovalo toľko učebníc! Ale zareagujete takto, keď sa vás spýtame, či si pamätáte druhácku prvouku alebo piatacky dejepis? Skôr nie.
A predsa: práve šlabikár prednastavuje to, ako nás (tie deti, čo sa z neho učia) bude v budúcnosti čítanie baviť. Približuje svet písmen, slov a viet tak, aby začal dávať zmysel. Aby sme mali pocit, že to, čo čítame by mohlo byť aj o nás.
Tak sme sa cez výstavu skúsili pozrieť na to, ako tvoril šlabikár Ferdinand Hložník a nájsť v ňom „niečo viac“, čo nás donútilo zapamätať si ho. Pretože tušíme, že to tam je. Nemohla to byť predsa iba kolektivizácia pamäti – veď existovalo toľko učebníc! Ale zareagujete takto, keď sa vás spýtame, či si pamätáte druhácku prvouku alebo piatacky dejepis? Skôr nie.
Tak čo je za tým?
Vtip? Jednoduchosť (obrázky sa ľahko dali prekresliť cez prieklepový papier, čierna linka ich zjednodušovala)? Reálie? Hej, aj tie prispievajú k jeho kúzlu. Ferdinand Hložník ilustroval to, čo videl: deti na zastávkach, v škole, doma pri telefóne... A potom tie jasné farby, čo ťahali oči, žiadne špinky.
Tak príďte a pátrajte s nami.
Originály týchto ilustrácii stojí za to vidieť.
Vtip? Jednoduchosť (obrázky sa ľahko dali prekresliť cez prieklepový papier, čierna linka ich zjednodušovala)? Reálie? Hej, aj tie prispievajú k jeho kúzlu. Ferdinand Hložník ilustroval to, čo videl: deti na zastávkach, v škole, doma pri telefóne... A potom tie jasné farby, čo ťahali oči, žiadne špinky.
Tak príďte a pátrajte s nami.
Originály týchto ilustrácii stojí za to vidieť.
Výstavu TOTO! je Kabinet ilustrácie XVIII. — Ferdinanda Hložníka Ujovi vezú pásovú pílu si môžete pozrieť
v Galérii Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne na Palackého ul. 27 od 5. 5. 2022 do 16. 7. 2022.
v Galérii Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne na Palackého ul. 27 od 5. 5. 2022 do 16. 7. 2022.
Výstavu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
FERDINAND HLOŽNÍK(1921 – 2006)
študoval, tak ako mnohí z jeho generácie, na oddelení kreslenia a maľovania pri Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave v ateliéroch Jána Mudrocha, Gustáva Mallého, Dezidera Millyho a Maximiliána Schurmanna. Najskôr sa stal pedagógom, učil kreslenie na gymnáziu vo Svätom Jure aj v Bratislave. Ale už v 50. rokoch sa stal umelcom na voľnej nohe. Popri knihách ilustroval aj učebnice: okrem Šlabikára (1965) i čítanky pre 2. aj 5. postupný ročník národných škôl (1949, 1950) a pre 4. ročník základných škôl (1968) či Pomocnú knihu ruského jazyka pre III. triedu stredných škôl (1949) aj Počtovnicu pre 2. ročník osobitných škôl (1968). Jeho kresby a maľby poznáme z kníh O kohútikovi a sliepočke (1954) či Stračia nôžka Eleny Čepčekovej (1955), Zrkadielko Márie Haštovej (1958), aj z diel spadajúcich do tzv. sorely – Žeriavniček Jána Bodeneka (1960) a Odkiaľ sa vzal chlebík (1959). Ilustroval však aj klasiku slovenskej a zahraničnej literatúry, napríklad Dom v stráni Martina Kukučína (1961).
študoval, tak ako mnohí z jeho generácie, na oddelení kreslenia a maľovania pri Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave v ateliéroch Jána Mudrocha, Gustáva Mallého, Dezidera Millyho a Maximiliána Schurmanna. Najskôr sa stal pedagógom, učil kreslenie na gymnáziu vo Svätom Jure aj v Bratislave. Ale už v 50. rokoch sa stal umelcom na voľnej nohe. Popri knihách ilustroval aj učebnice: okrem Šlabikára (1965) i čítanky pre 2. aj 5. postupný ročník národných škôl (1949, 1950) a pre 4. ročník základných škôl (1968) či Pomocnú knihu ruského jazyka pre III. triedu stredných škôl (1949) aj Počtovnicu pre 2. ročník osobitných škôl (1968). Jeho kresby a maľby poznáme z kníh O kohútikovi a sliepočke (1954) či Stračia nôžka Eleny Čepčekovej (1955), Zrkadielko Márie Haštovej (1958), aj z diel spadajúcich do tzv. sorely – Žeriavniček Jána Bodeneka (1960) a Odkiaľ sa vzal chlebík (1959). Ilustroval však aj klasiku slovenskej a zahraničnej literatúry, napríklad Dom v stráni Martina Kukučína (1961).
