Všetko, čo mal rád Július Činčár
Július Činčár (1932 - 2015) svoje skryté raison d´ etre umelca - autodidakta prevtelil do osudom predurčenej veličiny vlastného diela. Robil tak systematicky, pravidelne a "potichu" v ateliéri, za ktorý mu slúžil akýkoľvek priestor (pracovňa, obývacia izba, kuchyňa, pivnica). Dokonca na pracovisku zdravotníckeho zariadenia, kde pracoval a istý čas svojho života aj "šéfoval" ako riaditeľ. "Ateliér" bol pre neho takmer všetkým - miestom tvorivých hľadaní, útočiskom rozvíjania vlastných myšlienok, svojho výtvarného myslenia, a tiež oázou na rozjímanie, meditovanie nad tým "kto sme, prečo sme tu, odkiaľ prichádzame a kam ideme..." Takisto miestom stretávania s umelcami, priateľmi, kolegami - ľuďmi, ktorí mu boli viac či menej blízki, s ktorými si rozumel. Július Činčár 14. júna 2015 zomrel. Odišiel autor obrazov, kresieb, koláží, drevených objektov - filozof, básnik, maliar a sochár v jednej osobe. Tvorca farebných slov, prevtelených do výtvarných - poetických útvarov. Jeho tvorbe sa venovali viacerí teoretici, umeleckí kritici, výtvarní publicisti a i.: Ján Tluka, Rudolf Dobiáš, Ladislav Kobza, Richard Rybníček, Marián Kvasnička, Alena Hejlová, Danica Lovišková.... Isté je, že tento rodák z Michaloviec (narodil sa 13. februára 1932) vstúpil na domácu výtvarnú scénu na prelome 40. a 50. rokov 20. storočia. Ako čerstvý absolvent Lekárskej fakulty a vojak prešiel takmer celé Východné Čechy, aby sa napokon usadil v Trenčíne, kde ostal až do svojej smrti.
Jeho diela spočiatku vykazovali určité analógie s tendenciami európskeho moderného maliarstva. Badať v nich prienik konkrétnych tendencií a vplyvov: nemecký expresionizmus, magický realizmus, surrealizmus, Nová figurácia, atď. Bez ohľadu na to, že bol a ostal v zásade osamotený, udrie nám do očí určitá blízkosť jeho tvorby s priekopníkmi moderného umenia pretavená do slovenského prostredia prostredníctvom domácej tvorby a skupinového snaženia. Azda preto ho čoskoro začali zaujímať veľké univerzálne témy, vychádzajúce z všeplatných právd o našom bytí či nebytí, z večného zápasu síl stojacich proti sebe, symbolicky premietnutých do tematických celkov poukazujúcich na dramatické strety človeka s človekom. Spolu s hľadaním pravdy o ľudskej spravodlivosti, ktorá kvárila a kvári umelcov oddávna. V jeho obrazoch bojujeme s našou prízemnou falošnosťou a zradou, intrigami a konšpiráciami vo vzťahoch medzi ľuďmi zašifrovanými v maliarskych kompozíciách, umelcových obrazoch s tematikou masiek, manéží, biblických námetov hovoriacich o ľudských túžbach za „tridsať strieborných", o poslednej večeri a ponižovaní človeka človekom, ľudskej dôstojnosti a i., ktoré pretrvávajú v ľudskom živote odkedy je človek človekom. Július Činčár vo svojich takmer 80. tich rokoch dokázal maľovať s rovnakou vášňou, erupciou a vypätím ako 40 – ročný. Expresívny lyrizmus, ktorým sa vyznačujú umelcove obrazy zvádza k tomu, že pri ich skúmaní treba vychádzať z premisy, že výtvarné umenie patrí do sféry prisvojovania si základných duchovných potrieb človeka a okrem racionálnych stimulov ľudského myslenia nachádza v jeho uplatnení svoje miesto imaginácia a kreativita. Celé jeho dielo sa preto vyznačuje určitou dichotómiou, napätím, ktoré vyviera z kontrastu do harmónie, z metafory do metonýmie, z vecnej skutočnosti do symbolov, zo zdanlivo jednoduchých motivických schém a námetov do umeleckej výpovede usilujúcej o nadčasové významy. Jeho obrazy sa prihovárajú rečou maliara, svedka ľudských tragédií a osudov. Akoby v nich stieral hranice medzi minulosťou a prítomnosťou a nakukol do sveta nadčasovej pravdy universa ludens, ktorý pre neho predstavujú a stelesňujú celým svojím Ja v podobe civilných námetov. Sú to obrazy, ktoré prezrádzajú úsilie o systém, logicky zdôvodnený maliarsky "poriadok."
Činčárová celoživotná tvorba sa rozvíjala ako neprerušené pásmo, do ktorého situoval takpovediac všetko, čo ho zaujalo. Čo vo svete jeho fantázie vzniklo. Usporiadal niekoľko samostatných výstav, v ktorých prehodnotil svoje východiská z polovice 60. rokov 20. storočia a upriamil pozornosť na významovú reč metafory a symbolu. Prezentovaná kolekcia jeho diel na výstave v Galérii M.A. Bazovského v Trenčíne je zostavená z na seba nadväzujúcich článkov, kde takmer všetko súvisí s poznatkami pripomínajúcimi, že každá prítomnosť je v klíčiacej forme obsiahnutá v minulosti. V tvorbe. V dielach Júliusa Činčára, predstavených na tejto výstave, ktorá prináša dôkaz o posolstve obsahu, o živote a jeho plynutí v nekonečne.
