Brunovský Albín: Neustála a vytrvalá snaha po vlastníctve
Albín Brunovský: Neustála a vytrvalá snaha po vlastníctve
1978, ručný papier, lept, suchá ihla, mezzotinta
nadobudnuté 1981
Albín Brunovský sa narodil 25. decembra 1935 v Zohore. Študoval na SŠUP v Bratislave. V štúdiu pokračoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, ktorú absolvoval v roku 1961 na grafickom oddelení profesora Vincenta Hložníka. Brunovský humanistické posolstvo svojho učiteľa spoločne s technickou dokonalosťou rozvinul do najvyšších hodnôt. Tým sa už ako študent začlenil do kontextu slovenskej grafiky dvadsiateho storočia dosahujúcej svetovú úroveň. Po ukončení štúdia na VŠVU v Bratislave začal pôsobiť na škole ako pedagóg a v roku 1981 sa stal vysokoškolským profesorom. V roku 1967 bol spoluzakladateľom medzinárodnej prehliadky originálov ilustrácií detských kníh – Bienále ilustrácií Bratislava. Brunovského jedinečná tvorba je skvostom slovenského ilustračného umenia, ktorá bola po zásluhe ocenená doma i v zahraničí. V roku 1990 ukončil svoje pedagogické pôsobenie a venoval sa voľnej umeleckej tvorbe. Jeho predčasným skonom 20. januára 1997 v Bratislave stratilo výtvarné umenie a naša kultúrna scéna jednu z mála výrazných osobností, ktoré vystúpili na svetové umelecké pódium.
Charakteristickými znakmi diela Albína Brunovského je prepájanie fantazijných a reálnych prvkov, suverénne narábanie s výrazovými prostriedkami a bezpečné ovládanie klasických grafických techník. Ako sa v slovenskej vede o umení udomácnil pojem Hložníkova škola, rovnako sa neskôr začal používať pojem Brunovského škola. Brunovský vychoval mnoho grafikov, svojich nasledovníkov i napodobiteľov. Vychoval však najmä suverénne grafické osobnosti, ktoré priniesli do vývoja slovenskej grafiky mnoho nového a podnetného. Rovnako neopomenuteľný je vklad Albína Brunovského do vývoja nielen slovenskej, ale i svetovej ilustrácie, predovšetkým kníh pre deti, nehovoriac o jeho ďalších aktivitách od tvorby známok až po návrhy bankoviek.
Albín Brunovský sa vo svojej tvorbe inšpiroval jednak súčasnosťou, jednak históriou a antickou mytológiou, Starým zákonom, a kresťanskými reformátormi – Erazmom Rotterdamským, Janom Amosom Komenským, legendami a v neposlednom rade rozprávkami. Každé, aj to najmenšie grafické dielko, bolo námetovo bohaté. Bol to svet, ktorý sa rodil a existoval v oblakoch a krajine bez pevného horizontu (fundus bol barokový), tam, kde žijú bohyne a satyrovia. Sú to teda skôr apoteózy radostného pohanstva a prehistórie, kde boli mýty ešte veľmi mladé, alebo sa ešte len rodili a násilie sa páchalo bez hriechu a dokonca bez pocitu viny. Teda dielo perfektné po technickej stránke a vysoko sofistikované po stránke ideovej. Tam, kde bol bližšie k zemi a svojmu milovanému rodnému Záhoriu, tvoril podľa srdca a v rovnováhe s imagináciou, ktorá ho viedla do mýtov a snov.
Brunovský si už od počiatkov svojej tvorby našiel vlastný výraz, ktorý neskôr len rozvíjal a zdokonaľoval. Už v počiatočných rokoch po ukončení štúdia bol teda hodnotený ako jeden z najpozoruhodnejších tvorcov svojej generácie, ktorej sa začínal vzďaľovať zahľadenosťou do mytologického sveta a odkazmi na starých majstrov. Vedome nadväzoval na renesančnú maliarsku dokonalosť, barokovú pompéznosť, či ornamentálnosť secesie. V raných grafických dielach sa celistvá figúra takmer neobjavuje. Vždy je prekrytá motívmi vegetácie, prípadne prvkami architektúry. Dešifrovanie týchto obrazových skladieb je veľmi zložité. Prelínaním jednotlivých obrazov, fragmentov vytváral zložité kompozície vzťahov medzi ľudským, animálnym a prírodným.
Okolo roku 1975 dochádza v grafickej, ale i v maliarskej tvorbe Albína Brunovského k výraznej premene. Zásadnými grafickými listami, ktoré nesú stopy tejto premeny, sú diela nazvané Triumf smrti (1975) a neskôr v roku 1978 vytvorený grafický list „Neustála a vytrvalá snaha po vlastníctve". Významným je fakt, že v tvorbe autora sa začína meniť spôsob jeho vyjadrovania a výtvarného uvažovania. Figúry sa stávajú realistickými, miestami až hyperrealistickými. Zatiaľ čo v ranej tvorbe boli telá prerastené fantastickými prvkami, po roku 1975 nastáva zmena a postavy sú zasadené do prírodného rámca. Reálne postavy existujú vo fantazijnej krajine. Krajina začína byť zložito komponovaná, autor neúnavne pracuje s perspektívou. Do krajín, týchto veľkých záhrad snov a pozemských radostí, vkladá nahé postavy mužov a žien, možno Adama a Evy ako symbolov hriechu i nepoškvrnenosti. Nahé ľudské telá v jeho podaní neboli hriešne, možno až vzrušujúco príťažlivé. Grafický list to nie je len jedna dejová línia, Často vytvára niekoľko vrstiev, kde nad pozemskou prírodou sa vznášajú malé ostrovy ďalších prírodných výsekov, opäť so zakomponovanými postavami, akoby sa v umelcovej duši pozemské a nebeské zbližovalo. Hľadal a nachádzal harmóniu, súlad a pokoj aj tam, kde ich ostatní nevideli.
PhDr. Alena Hejlová
