Milan Paštéka: Stádo koní, olej na plátne, 1980

Milan Paštéka – Stádo koní (O 968, olej na plátne, 1980, 71x92 cm, nadobudnuté v 1980, znač. vľavo hore Paštéka 80)

„Paštéka je malířem slovenské duše – zamlklé a krásné i ve své nenaplněné, zrazované a stále budoucí vizi spravedlnosti." (Jiří Olič, 1987)

Milan Paštéka sa narodil 20. mája 1931 v Trenčíne a zomrel pri autonehode 23. septembra 1998 vo Voznici pri Žiari nad Hronom. V rokoch 1950 – 1955 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Ľ. Fulla, J. Želibský). V roku 1957 bol jedným zo zakladajúcich a profilujúcich členov tvorivej Skupiny Mikuláša Galandu, ktorá sa ako oponent dogiem socialistického realizmu snažila nadviazať na tradíciu slovenskej moderny z tridsiatych rokov 20. storočia (Mikuláš Galanda, Miloš Alexander Bazovský, Ľudovít Fulla). Od roku 1965, kedy mal prvú výstavu v Galérii mesta Bratislavy, často vystavoval doma i v zahraničí. V roku 1966 mu bola udelená Cena Cypriána Majerníka. V roku 1972 boli členovia Skupiny Mikuláša Galandu vylúčení zo Zväzu výtvarných umelcov, čo znamenalo zákaz vystavovať. Návrat na umeleckú scénu a slobodu tvorby si Paštéka vychutnal najmä v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch, kedy svojimi dielami zožal veľký úspech a verejnosti sa prezentoval prostredníctvom mnohých reprezentatívnych výstav. V roku 1990 sa zúčastnil 44. bienále v Benátkach, vystavoval v Paríži, Sao Paole, Mníchove či New Yorku...
Milan Paštéka je považovaný za jedného z vrcholných predstaviteľov moderného výtvarného umenia na Slovensku. Venoval sa maľbe, kresbe, grafike, keramike i ilustrácii. V tvorivej činnosti inklinoval k hnutiu novej figurácie (zameranie sa na figuratívne zobrazenie vnútra človeka a podstaty medziľudských vzťahov). Inšpirovaný svetovým post-impresionizmom (Cézanne) a expresionizmom vniesol do slovenského umenia návrat ku krajine, intimite, meditatívnosti, nastoľujúc existenciálne otázky bytia so skrytou iróniou a skeptickým pohľadom na človeka a svet, v ktorom žije. „Paštéka vedel byť vo svojej tvorbe expresívny i vyrovnaný, ironický, výbušný, výsmešný a groteskný, inokedy zas tichý, vyvážený, usilujúci sa zachytiť duchovno." (Zuzana Bartošová)

Náznaky ľudských a zvieracích figúr zbavených konkrétnych znakov, náznaky priestorov, príbehov, vzťahov, skúseností, spomienok, irónie sa objavujú v celom jeho diele už od samého počiatku. Často sa objavujú nemé stretnutia, tiché čakania či bezvýchodiskové úniky, väznené múrmi bližšie neurčených miestností a krajín. Dramatickú atmosféru autor vytvára napriek strnulosti obrazu prostredníctvom plastickosti abstrahovaných prvkov a najmä farebnosťou, ktorá sa časom stáva dominantou celého obrazu (od druhej polovice osemdesiatych rokov sa odkláňa od figuratívneho zobrazovania a jeho výtvarný prejav sa abstrahuje do farebných škvŕn a špirál).

Podstatnou charakteristikou jeho tvorby je ticho. Ticho figúr, krajín, izieb, predmetov i farby. Všetko, celú kompozíciu, necháva v tichosti pôsobiť na zmysly percipienta. Dielo „Stádo koní" je príkladom tichej spomienky na minulosť, domov, čistotu prírody a vzťahov medzi človekom a zvieraťom. Časy, keď sa vracal do Kysúc, kde prežil svoje detstvo a v tichosti z nej nasával energiu a komunikoval so svetom. Námetu koní sa venuje hlavne v prvej polovici osemdesiatych rokov, no objavuje sa v ďalších polohách počas celej jeho tvorby.

Obraz je koncipovaný do troch plánov, pričom pozornosť sa sústreďuje na dva centrálne umiestnené kone bielej a hnedej farby. Ich výrazné plastické objemy kontrastujú s jednoliatou zelenou plochou. V pozadí obrazu sa pod mohutným horským masívom, zdramatizovaným hrou svetla tieňa, rozprestiera nenápadná usadlosť – náznak ľudského obydlia, ktorá upozorňuje na vzťah človeka a prírody, stále sa meniaceho v priebehu rokov. Farebnosť maľby, charakterizovaná výraznými modro-zelenými odtieňmi, umocňuje nostalgickú, no zároveň harmonickú náladu diela. Podobné dielo rovnakého datovania s názvom „Kone" je v majetku Oravskej galérie v Dolnom Kubíne. Je akoby pokračovaním tohto, kde atmosféru pasúcich sa koní pretína človek. Nie však ako narušiteľ, ale ako súčasť tejto pokojnej scény. Napriek tomu je tu však zrejmý existenciálny podtón autorových myšlienok. Vzájomnú symbiózu človeka a krajiny narúša chamtivosť a arogantnosť ľudstva. Kone sa preňho stali symbolmi konca i začiatku. Pripomienkou sveta, ktorý dnes už takmer neexistuje. Stáda koní, nehybne sa pasúcich na pokojných zelených lúkach, či spojenie koňa a človeka, ich rovnocenného vzťahu odvíjajúceho sa už od prvotnopospolnej spoločnosti, zachyteného na stenách jaskýň.

„Mal som rád kone a celý ten starý svet, v ktorom som žil. Musím priznať, že som mu nikdy celkom nerozumel. Vlastne som do neho nepatril. Bol som iba divákom, aj keď možno v prvom rade. (...) ...zdá sa, že sa nemáme kam vracať. No aspoň do vlastnej pamäti sa to vždy dá. Svet sa začal meniť a nemieni prestať. Kone odišli do nenávratna. Narobili menej škody ako my. Sme vratkí. Vieme byť grandiózni, vzápätí úbohí. Ak nám chýba tvorivosť, aspoň neprekážajme. Zelené vŕšky a čisté vody, modlite sa za nás." (Milan Paštéka, začiatok 80-tych rokov)

Mgr. Radka Nedomová