Viera Žilinčanová: Adagio

Viera Žilinčanová: Adagio

1988, olej na plátne, inv. číslo: O-1545
nadobudnuté: 1.6.1989

Viera Žilinčanová sa narodila v Nových Zámkoch 10. júla 1932, svoj život ale prežila v Bratislave. Študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1950-1955) na oddelení figurálneho maliarstva u profesora Ladislava Čemického, Petra Matejku a Jána Mudrocha. V roku 1956 ako jediná zo Slovenska študovala na letnej maliarskej škole prof. Oskara Kokoschku v Salzburgu. Bola jednou z najväčších výtvarných umelkýň Slovenska, ktorá svojimi dielami očarila nielen Slovensko, Európu, ale i ďaleký svet. Svoje umenie prezentovala na prestížnych výstavách v Sao Paolo (Brazília), Washingtone, New Yorku (USA), Toronte (Kanada), Tokyu, Nare (Japonsko), Helsinkách (Fínsko), Paríži (Francúzsko), Prahe (Česká republika) i doma v Bratislave, Nitre, Žiline, Dolnom Kubíne, Košiciach a aj na pôde Galérie M. A. Bazovského v Trenčíne.

Realizovala niekoľko monumentálnych malieb, scénografických návrhov, grafických návrhov na plagáty a obaly pre hudobné diela, venovala sa aj detskej ilustrácii, ale doménou jej tvorby ostala maľba. Za jej tvorbu jej bol udelený titul zaslúžilá umelkyňa. Jej diela sú majetkom galerijných i súkromných zbierok nielen na Slovensku, ale aj vo svete. Zomrela 19. marca 2008. V roku 2012 pri príležitosti jej nedožitých 80. rokov vznikla poštová známka s  motívom jej obrazu.

Viera Žilinčanová, ako o nej hovoria, bola nesmierne krásna žena, vždy s úsmevom na tvári. Múdra, vnímavá, dobrosrdečná, elegantná a úžasne talentovaná. Bola manželkou známeho maliara Michala Jakabčica (1930-2001), predstaviteľa slovenskej metafyzickej maľby, s ktorým zdieľala nielen domov, ale aj spoločný ateliér. Ich syn Matúš Jakabčič je dnes svetovo uznávaným hudobníkom, skladateľom, pedagógom.

V jej obrazoch sa snúbil talent a osobnosť. Maľovala to, čo cíti a čo ju teší. Bola pracovitá, maľovala obrazy dlho, až kým nebola s nimi spokojná.

Vo svojej rannej tvorbe (50. - 60.roky) sa sústreďovala na podobizne žien a detí. Išlo o realistické konštrukcie obrazov, psychologické výrazy postáv. V 60. rokoch sa v jej tvorbe začali objavovať prvky poetickej imaginácie s nádychom surrealizmu. V roku 1967 sa stala členkou tvorivej skupiny Kontinuita. V 70.rokoch jej tvorbu charakterizuje magický realizmus. V obrazoch už dominuje príroda. Popri figúre maľuje les, záhrady, mestské parky, ktoré tak milovala. Nemaľuje prírodu, aká v skutočnosti je, nie tak, ako ju vidíme, ale tak, aká by mohla byť a ako ju cítila. Bravúrne skĺbila detailne a realisticky maľované prvky v obraze plnom fantázie a predstáv. V 80.rokoch sa do jej tvorby dostáva motív hudby. Človek – príroda – hudba. To je základný námet jej obrazov. V jej obrazoch sa pretkávala skutočnosť a predstava, sen a zážitky, fantázia a realistický detail. Tajomná a tichá atmosféra krásnej prírody, ladné telá žien... Jej tvorba predstihla dobu.

Maliarka a hudba

Viera Žilinčanová milovala vážnu hudbu. Študovala klavír, milovala balet. Zo začiatku študovala obe umenia, ale nakoniec si vybrala maľovanie. No hudba ju nikdy neopustila. Stala sa súčasťou jej obrazov. Dá sa hudba namaľovať? Viera Žilinčanová to dokázala. Jej obrazy hudbu akoby spievali. Jej hudba bola ale iná. Hudobníkov vytiahla z koncertných sál do prírody. Do jej milovaných parkov a lesov. Zväčša nahé ženské telá hudobníčok, či v jemných večerných šatách, prepojila s krásou prírody. Z jej obrazov znejú husle, píšťaly, flauty, violy... Fragmenty postáv a hudobných nástrojov zdôrazňovali pokoj a tajomnosť imaginárnych krajín. Všetko v jednej veľkej symbióze. A práve taký obraz je aj olejomaľba „ADAGIO“ z roku 1988.

ADAGIO, olejomaľba, 1988

Celý obraz vo svojej vertikálnej kompozícii pôsobí staticky, pokojne, i keď cítime určité vibrácie. Harmonická farebnosť, technická dokonalosť maľby olejom. Niekde priehľadnejšie, lazúrne vrstvy, niekde pastózne prvky. Vykonštruovaná prírodná scenéria, šerosvit lesa, neutrálne pozadie až realisticky vykreslené detaily stromov či postavy.

Adagio - to je to jediné slovo, ktoré presne vystihuje obraz. V hudobnom svete adagio znamená pokoj, ticho, vo voľnom tempe. A z obrazu ho cítiť.

Na prvý pohľad je obraz akoby zrejmý. No po čase na ňom vidíme zložitejšie a bohatšie hĺbky. Tajomná smutná jesenná krajina. Tichá, magická, zázračná. Je poetická i imaginárna. Plná predstáv, nie každodenná. Pravidelný vysoký les uzatvára šedá novembrová obloha. Z obrazu akoby vystupuje tmavá postava muža hudobníka, ktorý splýva so stromami. A prečo práve muž, keď v maliarkinom svete zväčša prevládajú ladné a krásne ženské postavy? Postava neruší, nevytŕča. Nenarúša pokoj celej kompozície. Je rovná a vysoká. Pevná a silná, ale i krehká a zraniteľná. Tak ako strom aj človek má svoje korene a svoje konáre (minulosť a budúcnosť), silný kmeň alebo kmeň s ranami. Už podľa starých Keltov každý z nás má v sebe časť stromu, jeho silu a vlastnosti. Stromy nám dávajú energiu, teplo, tieň a pokoj. Počúvajú nás a ochraňujú. Vyhľadávame ich, keď potrebujeme nájsť vyrovnanosť a harmóniu. V tomto obraze je dominantný hudobný virtuóz - muž. Jeho červené husle žiaria z tmavých tónov. Pretínajú tmavú jeseň lesa. Je to ožarujúci, ale príjemný detail maľby. Postava akoby vzrastala do krajiny. Cez telo a tvár presvitajú stromy. Výraz tváre odzrkadľuje nehu, smútok, splynutie duše. Načo myslí? Máte pocit, že jeho ruka sa čoskoro pohne a s napätím čakáte až sláčik pretne struny a z obrazu zaznie hudba. Tenké prsty jemne držia husle, akoby sa ich báli dotknúť. Krehkosť ich dreveného tela je ako krehkosť hudby a prírody. Červený sláčik narúša svojou polohou statickú vertikalitu krajiny a vnáša do obrazu dynamiku, napätie. Ale zároveň vodorovná poloha hlavy, huslí a vrcholkov koruny stromov toto napätie utlmuje.

Aký máte pocit z obrazu? Čo rozpráva? Počujete hudbu? Viera Žilinčanová svojim obrazom hladí našu dušu a niekde v hĺbke necháva na nás, aký zážitok, aké spomienky v nás obraz vyvoláva.

Ako spomína Ľ. Podušel vo svojej knihe „Viera Žilinčanová“, jej obrazy sú svety jestvujúce v nás i mimo nás. Stačí sa len pozerať a ticho načúvať. Hudbe, ktorá z nich vyznieva a ktorá znie v nás.

A my len dodávame, že keď budete niekde v lese, parku...niekde v prírode, spomeňte si na tajomný svet obrazov Viery Žilinčanovej a započúvajte sa do hudby okolo vás.

Iné obrazy s motívom hudby: Ponorená hudba /1989/, Svitanie /1998/, Večer /1986/, Šepkané do večera II. /1989/, Hlboké tóny /1984/, Hudba lesa /1977/, Koncert /1981/.

Mgr. Monika Drocárová

Použitá literatúra/used literature:

Podušel Ľubomír: Viera Žilinčanová, Slovart 2002
www.artem.sk Ľubomír Moza: Listy – Viera Žilinčanová. 2012
www.citylive.sk Michal Jakabčic – Viera Žilinčanová: Súzvuk imaginácie.
www.nedbalka.sk