Miloš Alexander Bazovský: Madona
Miloš Alexander Bazovský: Madona
1947; 28,5 x 43,5 cm, gvaš na kartóne,
inventárne číslo: O 309, nadobudnuté: 26.9. 1972
Miloš Alexander Bazovský bol maliarom neobyčajnej výtvarnej imaginácie, hlbokých emócií a svojského umeleckého vyjadrovania. V neustálej konfrontácii so svetovým umením sa mu modernými výtvarnými prostriedkami podarilo hlbšie ako mnohým súčasníkom postihnúť fenomén slovenskosti a podstatu národnej skutočnosti.
Narodil sa v roku 1899 v Turanoch nad Váhom. Po vzniku Československej republiky začal študovať na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Úspešne ju absolvoval v roku 1924. Aspoň stručne si pripomeňme chronológiu Bazovského diela. Realisticko impresívne zachytenie skutočnosti typické pre Bazovského rané dielo, vystriedala koncom 20. rokov 20. storočia snaha o zjednodušenie a štylizáciu tvarov za účelom heroizácie motívu. Toto monumentalizačné úsilie, charakteristické pre celú zakladateľskú generáciu a predovšetkým Martina Benku, nadobudlo však u Bazovského osobitú emotívnosť a baladickosť. Postupné vnášanie motívu postavy do obrazu slovenskej krajiny posunulo obrazovú zložku do polôh symbolizmu. Bazovského figurálne kompozície vo svojej čistote línií, v jednoduchých lapidárnych formách prinášajú emotívne precítený, ale akejkoľvek idealizácie či folkloristického prikrášľovania zbavený pohľad na skutočnosť.
Hoci maliarsky kolorit zohráva v celkovej tvorbe Miloša Alexandra Bazovského významnú úlohu, je nesporné, že istota, presvedčivosť, formálna suverenita jeho prejavu pramení z kresby a jej príbuzných techník. V tesnej kontinuite s maliarskym dielom sa Bazovského výtvarný prejav v kresbe, pasteloch a gvašoch rozvíjal v plnohodnotnú umeleckú výpoveď. Pred autorom sa odkrývali nové možnosti umeleckého stvárnenia a výsostne emotívneho precítenia skutočnosti.
Práca v tempere i gvaši sa mohla naplno rozvinúť počas šťastného, tvorivého pobytu Bazovského na Orave po roku 1948. Vlastne už v roku 1947 tvorí veľa kresieb i gvašových štúdií. Dlhý pobyt na Orave znamenal nielen prehĺbenie výtvarného poznania, ale priniesol i hlbšie pochopenie a suverénne pretransformovanie skutočnosti. Stovky kresieb čiernymi a hnedými kriedami, tušom a sépiou, perom, brkom či drievkom, desiatky ba možno aj stovky bezprostredných temperamentných gvašov boli Bazovského bohatou žatvou. Išlo priam o výbuch tvorivých síl, niečoho impozantného, obnovenia princípu výsostne umeleckej emócie.
Nie je bez významu, že práve v oravskej perióde zohrala dôležitú úlohu práve technika gvašu. V technike gvašu boli priam ideálnym spôsobom obsiahnuté všetky improvizačné vlastnosti prvého dotyku. Gvaš bol napríklad oveľa poddajnejší a tvárnejší ako ceruza, krieda, či uhoľ. A naviac mal aj nepochybne prednosti maľby. Technika gvašu bola už celým svojím materiálovým uspôsobením a najmä možnosťou koloristického vyjadrenia výborným spojovacím článkom medzi kresbou a maľbou, medzi bezprostredne zažitým a výtvarne transponovaným.
Všetky vyššie uvedené skutočnosti sa snúbia v diele Madona z roku 1947, ktoré som verejnosti vybrala ako typickú ukážku tvorby uvedeného obdobia, spracovaného technikou gvašu. Dielo charakterizuje veľkorysý štýl skratkovitého pojmového záznamu, ktorý zo skutočnosti vyberá iba podstatu motívu, dôležitú pre autorov umelecký zámer.
PhDr. Alena Hejlová
