Navečer vstúpili do ateliéru deti

Termín: od 14.11.2024 do 1.2.2025

NAVEČER VSTÚPILI DO ATELIÉRU DETI

Pri príležitosti 55. výročia Galérie M. A. Bazovského po celý rok 2024 pripravujeme výstavy z nášho depozitára, aby sme vám tak ukázali bohatý zbierkový fond, ktorý je zameraný na slovenské umenie 20. a 21. storočia. Posledná výstava, ktorou sa galéria zároveň lúči pred rozsiahlou rekonštrukciou, je zameraná na dieťa. Časový rámec vybraných diel zaberá obdobie takmer 70 rokov (Gejza Szalay, Miloš Alexander Bazovský, 1920-30 - Peter Dobiš, Jozef Srna, 1986). Nadobúdaniu a samotnej tvorbe diel veľmi prospeli rôzne výtvarné prehliadky a výstavy organizované tematicky: Hrozby a nádeje ľudstva (1959), Manželstvo, rodičovstvo, život našich detí (1975), Dieťa a jeho svet (1979), Dieťa vo výtvarnom umení (1979), Portrét v súčasnom slovenskom výtvarnom umení (1982), I. Trienále portrétnej tvorby (1985) a ďalšie. V niektorých prípadoch bolo zobrazovanie detí ťažiskovou témou umelca, či sa opakovane prepletalo jeho tvorbou, inokedy sa nechal inšpirovať zadaním a na krátku chvíľu vybočil zo svojho bežného repertoáru.

Výstava zo zbierok Galérie Miloša Alexandra Bazovského predstavuje diela, ktorých hlavným námetom sú deti a ich svet. Zobrazovať deti nie je len ženská záležitosť, ako by sa mohlo zdať na základe zaužívaných stereotypov. Dieťa je pre umelca zaujímavým objektom či už pre svoju bezprostrednosť, inú proporcionalitu tela alebo pre náročnosť zobrazenia, keďže neobsedí na jednom mieste príliš dlho. Galéria má vo svojom depozitári zastúpenú tému dieťaťa vo všetkých médiách – maľba, grafika, kresba, socha, fotografia. Autori zachytávajú ratolesti pri hre, každodenných činnostiach, ale aj ako pózujú pre portrét. Na základe okolností a motivácie autorov tvoriť v tejto téme, môžeme diela rozdeliť na niekoľko okruhov.

V prvom rade je to prirodzené zobrazovanie bežných, náhodných situácií, ktoré sa umelcovi naskytli, kde sú ponechané postavy v anonymite – skice Miloša Alexandra Bazovského, Františka Kudláča; obrazy Júliusa Jakobyho či Gejzu Szalaya. Viacero detských záberov tohto typu nájdeme aj vo fotografiách Jána Halašu, ktoré majú nielen umelecký ale aj etnografický význam, keďže sa jedná o deti oblečené v krojoch, pri tradičných hrách. Aj napiek tomu, že ide len o banálne výjavy, neuberá im to nič na umeleckej kvalite, ba práve naopak, zaujmú svojou ľahkosťou a spontaneitou.

Ďalej je to tvorba vyprovokovaná určitým zadaním, súťažou, tematickou výstavou, ktoré boli v období socializmu pravidelne organizované, aby sa na nich mohli umelci prezentovať svojou aktuálnou tvorbou. Motiváciou boli rôzne formy štipendií a finančných odmien pre prihlásených, ako napríklad súťaž Hrozby a nádeje ľudstva (1959), do ktorej sa zapojil Alojz Klimo s cyklom Láska a smrť a rovnako aj Orest Dubay. Ten s cyklom Čierne na bielom získal 1. cenu v kategórii grafiky. Karol Lacko v roku 1979 vytvoril medailu k Medzinárodnému dňu dieťaťa pod názvom Svieť slnko všetkým deťom zeme. Za toto dielo dostal čestné uznanie v súťaži XVIII. kongresu FIDEM v Lisabone. Treba zdôrazniť, že jeho medailérska tvorba bola unikátna vymanením sa z formálnej prezentácie ocenení uzatvorených v polstrovaných kazetách, do samostatne stojaceho objektu. O rok neskôr tento námet zväčšil do plnohodnotnej plastiky pod zjednodušeným názvom Zem detí. Marcel Dúbravec vytvoril v roku 1979 cyklus Dieťa, v ktorom sú jednoznačne zobrazené jeho vlastné deti, ale zároveň aj deti bez konkrétnej identity. Získal 2. cenu na celoslovenskej výstave Dieťa vo výtvarnom umení. Emil Sedlák vo svojom cykle Krompachy zobrazil pokojné detstvo v kontraste s udalosťami okolo vzbury robotníkov v roku 1921. Touto sériou si vyslúžil ocenenie na výstave Z odkazu povstania (1984). Rovnako sa vtedajšej výstavy zúčastnila aj Jarmila Pavlíčková so svojou grafikou Za mier a život. Jej figúry nie sú realisticky vypracované, skôr majú ilustratívny charakter s ambíciou niesť vyššie posolstvo o hodnotách ľudstva.

V neposlednom rade autori využívali námet dieťaťa spontánne, pre vyjadrenie reality svojho okolia, na popud náhlej inšpirácie, ale aj pri rôznych sakrálnych, filozofických či metaforických zobrazeniach. Štefan Prokop vo svojich drobných reliéfoch znázorňuje život ako taký, sústreďuje sa na detaily tela – ruky, ženské torzo, na ktoré situuje batoľa, bezbranné a nevinné, majúc celý život pred sebou. Libuša Čtveráková vo svojej zámerne naivistickej keramike dáva priestor bežným situáciám rodinného života zachytených v prchavom okamihu, akoby suplovala rodinnú fotografiu. Ladislav Snopek sa tiež venoval témam rodiny, detí a lásky ako takej. Jeho figúry zaujímajú väčšinou uvoľnený postoj, čím si prirodzene kompenzoval strohosť pomníkovej tvorby, ktorej sa dlhodobo venoval. Zobrazenie dieťaťa nemusí mať len podobu portrétu, ale môže vyjadrovať situáciu, náladu, aj bez detailov tváre, ako napríklad u Viery Kraicovej, ktorá ich často zámerne vynechávala. Milan Chovanec sa vo svojej tvorbe snaží zobraziť univerzálne ľudstvo bez konkrétnej rasy ako oslavu života, mieru a civilizácie. Pritom používa mnohofigurálne spletité kompozície, často kruhového formátu, evokujúc Zem, simulujúc efekt rybieho oka. Naďa Rappensbergerová vychádza zo svojej

fantázie, pričom využíva aj spomienky na vlastné detstvo. Jej hlavnou hrdinkou je dievča zažívajúce vždy nové dobrodružstvá. Božena Augustínová, inšpirovaná ľudovou tradíciou a folklórom, je na výstave zastúpená grafikou zobrazujúcou trojkráľových koledníkov v technike drevorytu z hĺbky, čo je veľmi náročná a špecifická technika pochádzajúca z Japonska.

Na prvom poschodí máte možnosť vidieť ako umelci a umelkyne stvárňovali priamo svojich potomkov, najbližšiu rodinu či priateľov, pretože s nimi boli v každodennom kontakte. Skĺbiť rodičovstvo a umeleckú tvorbu sa podarilo viacerým slovenským tvorcom 20. storočia. Veľakrát mali svoje ateliéry priamo doma. Deti sa odmalička motali medzi výtvarnými pomôckami a niektoré z nich to tak ovplyvnilo, že sa samé stali v dospelosti umelcami. Táto tvorba je o to vzácnejšia, pretože autori boli ovplyvnení láskou k svojim najbližším a vedeli zachytiť nielen fyzickú, ale aj psychologickú stránku zobrazovaného. Púšťajú nás do svojho intímneho sveta a v niektorých prípadoch priamo v názve odhaľujú identitu postáv: Viera Žilinčanová – Maťo, Milan Hrčka – Zuzanka sa smeje, Stanislav Dusík – Maťko, Katka, Miško (1. cena za grafiku zväzu slovenských výtvaných umelcov k Medzinárodnému roku dieťaťa, 1979). Prípadne sú názvy menej konkrétne: Marcel Dúbravec – Zátišie môjho syna, Moja madona, Ladislav Berger –Môj svet, Ján Ilavský – Vnučka.

Pri ďalších príkladoch už identifikácia pre náhodného diváka nie je tak jednoznačná, a odkryje sa až pri podrobnejšom skúmaní tvorby autora a jeho biografie. Magdaléna Dúbravková-Lehotská si tému svojej rodiny zvolila už na začiatku svojej kariéry: ,,Sú to skutočné okamihy, ktoré som zažila so svojimi deťmi – Dankou a Matúšom.“ Jej sestra Eugénia Lehotská na tom bola podobne: ,,Obdobie keď sa mi narodil syn, sa spájalo s portrétmi viazanými na jeho detstvo, rast. Bol to dlhý čas, keď bol jediným mojím modelom, spájajúcim ma s rodinným zázemím, rodinným šťastím.“ Ďalšou umelkyňou, ktorá svoje námety čerpala z rodinného prostredia bola Ľubica Prudilová. Kamila Štanclová nemala vlastné deti, ale pri svojej práci vychádzala z fotografií svojich synovcov a kamarátkinej dcéry, s ktorými sa kvôli Železnej opone nemohla stretnúť osobne. Milan Chovanec v mnohofigurálnej tvorbe dával prednosť nekonkrétnemu portrétu, ale predsa len vkladal do svojich komornejších obrazov tváre vlastnej rodiny. Jozef Srna starší, ktorého portrétna tvorba bola len jednou z jeho umeleckých polôh, opakovane zobrazuje svojho syna, takisto ako Orest Dubay. Pravdepodobne zobrazili svoje deti aj František Kudláč a Peter Dobiš, i keď v týchto prípadoch sa jedná len o subjektívnu dedukciu. Lýdia Boríková-Jančovičová v dobe

vytvorenia obrazov s detskou tematikou nemala ešte vlastné deti, ale niekto v jej blízkom okruhu áno. Ostatne jeden z jej obrazov dal názov aj celej tejto výstave Navečer vstúpili do ateliéru deti.

Špecifikom tejto expozície je inštalácia do už existujúcej výstavy Príbehy na stenách ožívajú, kedy sme zachovali nástenné ilustrácie a hry umelcov - Han Donau, Gundersons, Filip Horník, Petra Lukovicsová, Dávid Marcin, David Soboň, Zuzana Šebelová, Kateřina Tesařová. Deti v dielach 20. storočia zo zbierok Galérie M. A. Bazovského sa tak ocitli medzi súčasným umením 21. storočia, ktoré im svojou hravosťou a farebnosťou utvára akúsi detskú izbu plnú fantázie. Príbehy na stenách teda ožívajú dvojnásobne.

Lucia Mošková

Autori zastúpení na výstave:

Božena Augustínová, Miloš Alexander Bazovský, Ladislav Berger, Lýdia Boríková-Jančovičová, Libuša Čtveráková, Peter Dobiš, Orest Dubay, Marcel Dúbravec, Magdaléna Dúbravková-Lehotská, Stanislav Dusík, Ján Halaša, Milan Hrčka, Milan Chovanec, Ján Ilavský, Július Jakoby, Alojz Klimo, Viera Kraicová, František Kudláč, Karol Lacko, Eugénia Lehotská, Jarmila Pavlíčková, Štefan Prokop, Ľubica Prudilová, Naďa Rappensbergerová-Jankovičová, Emil Sedlák, Ladislav Snopek, Jozef Srna st., Gejza Szalay, Kamila Štanclová, Viera Žilinčanová

autor: Stanislav Dusík, Katka, 1979, mezzotinta