Sedemdesiat sukieň mala
Termín: od 2.2.2017 do 26.3.2017
Sedemdesiat sukieň mala
Sedemdesiat sukieň mala,
a predsa sa nevydala.
[:a ja nemám iba, iba jednu,
pýtajú ma až za Viedňu.:]
Autori:
J. Alexy / B. Augustínová / T. Baník / J. Bártfay / M. A. Bazovský / M. Benka / I. Bizmayer / Z. Branišová / J. Collinásy / D. Demjanovič / L. Fabová / Ľ. Fulla / M. Galanda / H. Gross / J. Halaša / F. Hložník / B. Hoffstädter / V. Chmel / J. Ilečko / A. Kišáková / T. Kompaník / V. Kompánek / L. Korkoš / J. Kostka / V. Kraicová / R. Krivoš / J. Kudláč / B. Z. Kuľhavý / Kundy Crew / M. Laluha / Ľ. Lehen / G. Mallý / M. Medvecká / E. Miklošová / D. Milly / J. Mitríková / R. Moško / J. T. Mousson / Z. Muranicová / E. Púček / A. Rudavský / I. Sláviková / A. Smolka / Š. Straka / M. Struhárik / I. Šáteková / L. Tallová / TRAKT o.z. / D. Udvary / K. Vavrová / J. Želibský / T. Žemla / A. Weisz Kubinčan
Výstava zo zbierkového fondu Galérie M. A. Bazovského v Trenčíne a výberu súčasného umenia predstavuje tradičný i moderný prístup k slovenskému folklóru. Ako i samotný názov výstavy naznačuje, hlavným námetom vybraných diel je žena, žena ako folklórna múza, ako bytosť sprostredkúvajúca kontakt s prírodou a kultúrou, ale i ako etnologický motív záznamov rôznych krojov, výšiviek, čipiek či krajok. Tieto elementy boli i sú v dielach zobrazované rôznymi umeleckými prístupmi, v rôznych umeleckých druhoch, technikách, formátoch i žánroch, niekedy len v náznakoch, inokedy zas realisticky poňaté. Výstava prezentuje výber diel 54 slovenských autorov a viac ako 80 diel výtvarného umenia od začiatku formovania slovenskej moderny až po súčasnosť, nachádzajúcich sa v depozitároch galérie, ako i zo zápožičiek od známych slovenských autorov.
Tematika folklóru – zobrazenie krojov, ľudových slávností, architektúry, vidieckeho prostredia, ale i využívanie jednotlivých prvkov ľudového umenia – výšivky, čipky, krajky, ľudový ornament... – sa v slovenskom výtvarnom umení objavuje azda v každom období. Inšpirácia ľudovými tradíciami a ručnou prácou rezonuje v plošných (zobrazenie ľudového kroja, dedinských slávností či prostredia, ale i inšpirácia tradičnými ženskými prácami) i v priestorových dielach (využívajúcich tradičné remeselnícke techniky – najmä rezbárstvo, drotárstvo, keramika). Pre veľmi široký priezor témy folklóru sme sa rozhodli orientovať iba na ženu vo folklóre – a teda na odkaz k tradičným ženským prácam, ale i k žene ako takej. Jedným, no nie jediným z charakteristických prvkov vybraných diel je úcta k tradičnej ručnej práci predovšetkým stelesnením vzťahu k textilnému materiálu, ktorý ženy využívali na šitie pracovných i reprezentačných odevov a domácich textílií, a následne dekorovanie výšivkami či čipkami. Tradičný ľudový odev, rovnako ako i dnešný folklór, v sebe spája návrat k starým tradíciám v spojení s novými postupmi či vzormi, ktoré na seba vzájomne pôsobia. Predovšetkým vo výzdobe odevu sa uplatňovala symbióza vyspelých remeselných postupov s potrebami a tradičným vkusom širokých ľudových vrstiev. Práve vnášanie svojho vlastného vkusu a individuálne nadanie nositeliek, ktoré si odev samé dekorovali výšivkami a krajkami, sa podieľali na mnohotvárnosti ľudových krojov. V dielach sa však okrem „sukieň“ charakterizuje i postoj ženy v spoločnosti vidieckeho prostredia ako dievčaťa, nevesty, ženy – manželky, matky, svokry, starej mamy, gazdinej.. a v prvom rade ženy ako folklórnej múzy.
Žena ako múza
Ako i samotný názov naznačuje, hlavným námetom vybraných diel je žena ako bytosť sprostredkúvajúca kontakt s prírodou a kultúrou, ako žena – bohyňa, múza, mystická bytosť, vo svojej prirodzenej kráse, ale i zhmotnená pocta ľudovým zvykom a tradíciám prác – domácich textílií, rôznych ľudových odevov, krojov, výšiviek, čipiek. Zámerom výstavy je vyzdvihnúť ženský element vo folklórnom prostredí – vyzdvihnúť ženu ako múzu, premenu dievčaťa na ženu, nevestu, manželku, matku, gazdinú..., uctiť si ženskú ručnú prácu (kroje, čipky, výšivky či ornamentiku) a jej skutočnú hodnotu. Výber diel prezentuje súhru klasických tradičných námetov, väčšinou poňatých ako etnologické záznamy krojov či folklórneho prostredia, ale i modernistických a súčasných tendencií vo výtvarnom umení. Unikátna kolekcia takmer všetkých výtvarných druhov vrátane moderného dizajnu v podaní publikácie AHA Slovakia ukazujú ženu a „ženstvo“ v slovenskom folklóre v novom svetle a nových kontextoch.
Od dievčaťa k žene
Vo výtvarnom umení sa mladé dievčatá zobrazovali skôr na poukázanie tradičných ľudových odevov a ich realistického stvárnenia. Zaujímavejšími, i z hľadiska ľudových námetov v zbierkovom fonde GMAB rozšírenejšími, boli zobrazenia žien – neviest a žien – matiek. Objavujú sa však i žánrové motívy z voľného času žien či z pracovných povinností. Známa slovenská ľudová pieseň, ktorá sa stala leitmotívom koncepcie výstavy, patrí medzi typickú malú hudobnú formu slovenského folklóru – veselá, rytmická pieseň, ktorej témou sú tradície zaodievania mladej nevesty, na ktoré sa kládol veľký dôraz. Množstvo i samotná okázalosť odevnej výbavy dievčiny do manželstva totiž ukazovala budúcemu ženíchovi súcnosť jeho vyvolenej a znamenala určitú prestíž. Chudobné rodiny sa však neraz museli kvôli výbave zadĺžiť, aby ich v dedine neohovárali.
„Dôstojne vystrojiť nevestu v päťdesiatych rokoch znamenalo zaobstarať 15 rubášov, 27 rukávcov na robotný deň, 26 sviatočných rukávcov, z toho 6 bielych nevyšitých na smútok a veľké sviatky, 7 modrotlačových sukní a 10 červených kartúnových sukní, 12 plátenných záster, jednu modrotlačovú zásteru na smútok, 15 živôtikov, 2 kožušteky na pracovný aj sviatočný deň, 12 čepcov, 12 šatiek, 2 kabátiky, sveter, 3 páry nízkych kapcov, 2 páry vysokých kapcov obšitých remeňom a 3 páry čižiem. Okrem šatstva dostala nevesta rúcho: 3 polky, 2-3 obrusy, 4 uteráky, 1 perinu a k nej 6 perinísk, 6 vankúšov a k nim 20 hlavníc, a nakoniec 4 plachty.“ (z textu k výstave ľudových odevov, Horehronské múzeum v Detve, 2015)
Žena ako objekt etnologického skúmania v tradičnej kultúre nebola nikdy v centre pozornosti. Odjakživa bola spájaná predovšetkým s rodinou ako základom tzv. „patriarchálnej veľkorodiny“ vidieckej spoločnosti. V tradičnej kultúre sa však na ženu vzťahovalo veľké množstvo rôznych príkazov a zákazov. Už v mladosti sa v súvislosti s prvou menštruáciou spájali rôzne magicko-rituálne praktiky, ktoré mali za cieľ jej čo najkratšie trvanie. Premena dievčaťa na ženu sa však nestávala týmto dňom, ale až po symbolickom sňatí venca a nasadením čepca. „Panenstvo sa v našej kultúre reflektuje svadobnými obradmi v symbolike party, svadobného venca. Symbolická deflorácia mladuchy sňatím venca a začepčením nevesty je najvýznamnejším aktom v živote ženy v tradičnej kultúre. Avšak i ako manželka je žena považovaná za najnižší článok v danej hierarchii. Nízky status bol však len dočasný, situácia sa menila prvým pôrodom, kedy sa stávala členkou vážených žien – žien matiek.“ (K. Beňová: Žena v tradičnej kultúre Slovenska: menštruácia, panenstvo, materstvo (so zameraním na nečistotu a tabu), Katedra etnológie a muzikológie, FF UKF v Nitre).
