BAZOVSKÝ Miloš Alexander (1899 – 1968)
Miloš Alexander Bazovský patrí k najvýznamnejším a najvýraznejším osobnostiam slovenského výtvarného umenia 20. storočia. Svojou tvorbou, výrazovo orientovanou na širšie európske kontexty, obsahovo spätou so Slovenskom, sa rozhodujúcou mierou podieľal na konštituovaní slovenskej moderny. Bazovský sa narodil v roku 1899 v Turanoch nad Váhom. Maliarstvo študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe v rokoch 1919 – 1924 ( u profesorov Bukovaca, Pirnera, Obrovského, Švabinského ).
Po štúdiách sa vrátil do rodných Turian. Tu kreslí a maľuje krajinu a postupne sa odkláňa od realisticko – impresívných postupov v prospech sumárnejšieho a abstrahovaného tvaru, od optického povrchu javov k zovšeobecňujúcej definícii skutočnosti. Na monumentalizačné hnutie Martina Benku nadviazal vlastnou modifikáciou tejto názorovej polohy. Autorov prejav je baladickejší, zároveň sa snaží defolklorizovať zobrazené námety. Roky 1929 – 1933 sú obdobím vzájomnej spolupráce s maliarmi Jankom Alexym a Zolom Palugyayom. Spoločne objavujú rázovité oblasti Slovenska, organizujú spoločné výstavy.
Roku 1931 sa Bazovský presťahoval do nového ateliéru v Martine. V nasledujúcom období rokov 1934 – 1937 sa Bazovského tvorba dostáva do protikladného obdobia, kedy hlavnou výrazovou bázou je voľný bezprostredný lineárny rukopisný prednes. Proti tmavším zemitým modrým a okrovým farbám predchádzajúceho obdobia prevažujú žiariace žlté, fialové smaragdovo zelené a ružové farby. Okolo roku 1938 nastáva Bazovského vrcholné vývojové obdobie, charakterizované snahou po syntéze. Ide mu o pevnejší, hutnejší tvar a skladobný poriadok, o prehĺbenie dimenzií výtvarných prostriedkov, zdôraznenie vnútornej obsahovosti motívu i o nový farebný systém červenohnedých, okrových a sýtozelených farieb s dominujúcou frekvenciou červene a farby zrazenej krvi. V tematickej rovine Bazovský bez pátosu a zbytočných dramatických gest, v absolútne jadrnej skratke a znaku charakterizuje základné atribúty Slovenska a vytvára akýsi archetyp slovenskej krajiny a jej obyvateľov. V tomto zmysle vyznieva tvorba až do polovice 40. rokov. Rokom 1946 sa otvára – po prestávke zapríčinenej chorobou – obdobie nového tvorivého rozletu. Nastáva etapa nového formového zaujatia. Obnovený kontakt s prírodou znamená objavovanie svojráznych a civilizáciou nedotknutých partií Oravy. D
o najsugestívnejších polôh sa tvorba Bazovského dostáva okolo roku 1952. Do popredia vystupuje záujem o prvky surrealistické a poetické, znásobuje sa výbušnosť farebných akordov, navodzuje sa atmosféra viacvýznamovosti. Bazovského tvorba naplno zneje až do roku 1957, kedy je prerušená autorovou chorobou. Vplyvom ťažkého onemocnenia stáva sa Bazovský, vtedy usadený v Čemiciach, iba pasívnym svedkom rastúceho uznania svojho diela (1964 menovaný národným umelcom ). Roku 1962 si Bazovský vyhliadol nový domov v Trenčíne, nie však nadlho. Dielo umelca sa uzatvorilo v decembri 1968.
Po štúdiách sa vrátil do rodných Turian. Tu kreslí a maľuje krajinu a postupne sa odkláňa od realisticko – impresívných postupov v prospech sumárnejšieho a abstrahovaného tvaru, od optického povrchu javov k zovšeobecňujúcej definícii skutočnosti. Na monumentalizačné hnutie Martina Benku nadviazal vlastnou modifikáciou tejto názorovej polohy. Autorov prejav je baladickejší, zároveň sa snaží defolklorizovať zobrazené námety. Roky 1929 – 1933 sú obdobím vzájomnej spolupráce s maliarmi Jankom Alexym a Zolom Palugyayom. Spoločne objavujú rázovité oblasti Slovenska, organizujú spoločné výstavy.
Roku 1931 sa Bazovský presťahoval do nového ateliéru v Martine. V nasledujúcom období rokov 1934 – 1937 sa Bazovského tvorba dostáva do protikladného obdobia, kedy hlavnou výrazovou bázou je voľný bezprostredný lineárny rukopisný prednes. Proti tmavším zemitým modrým a okrovým farbám predchádzajúceho obdobia prevažujú žiariace žlté, fialové smaragdovo zelené a ružové farby. Okolo roku 1938 nastáva Bazovského vrcholné vývojové obdobie, charakterizované snahou po syntéze. Ide mu o pevnejší, hutnejší tvar a skladobný poriadok, o prehĺbenie dimenzií výtvarných prostriedkov, zdôraznenie vnútornej obsahovosti motívu i o nový farebný systém červenohnedých, okrových a sýtozelených farieb s dominujúcou frekvenciou červene a farby zrazenej krvi. V tematickej rovine Bazovský bez pátosu a zbytočných dramatických gest, v absolútne jadrnej skratke a znaku charakterizuje základné atribúty Slovenska a vytvára akýsi archetyp slovenskej krajiny a jej obyvateľov. V tomto zmysle vyznieva tvorba až do polovice 40. rokov. Rokom 1946 sa otvára – po prestávke zapríčinenej chorobou – obdobie nového tvorivého rozletu. Nastáva etapa nového formového zaujatia. Obnovený kontakt s prírodou znamená objavovanie svojráznych a civilizáciou nedotknutých partií Oravy. D
o najsugestívnejších polôh sa tvorba Bazovského dostáva okolo roku 1952. Do popredia vystupuje záujem o prvky surrealistické a poetické, znásobuje sa výbušnosť farebných akordov, navodzuje sa atmosféra viacvýznamovosti. Bazovského tvorba naplno zneje až do roku 1957, kedy je prerušená autorovou chorobou. Vplyvom ťažkého onemocnenia stáva sa Bazovský, vtedy usadený v Čemiciach, iba pasívnym svedkom rastúceho uznania svojho diela (1964 menovaný národným umelcom ). Roku 1962 si Bazovský vyhliadol nový domov v Trenčíne, nie však nadlho. Dielo umelca sa uzatvorilo v decembri 1968.
