Zbierkový fond: Kresba

Pomerne početnou disciplínou zastúpenou v zbierkach Galérie Miloša Alexandra Bazovského sú kresby. Ako galéria zameraná na región a tvorbu Miloša Alexandra Bazovského vo svojom akvizičnom programe skoncentrovali sme do svojho zbierkového fondu veľkú časť kresbovej aktivity tohto umelca. Zbierkový materiál kresieb galérie však nepodáva ucelený obraz o historickom vývoji slovenskej kresby, ale ponúka možnosť, aby sme objavili jej autonómiu estetickú hodnotu a širokú škálu výrazových možností tohto špecifického a pritom veľmi starého výtvarného prejavu.

Zoznam autorov zastúpených v zbierkovom fonde sa chronologicky nezhoduje ani s prehľadom maliarskych, grafických, či sochárskych osobností, pretože sú aj autori, ktorí k svojmu vyjadreniu kresbu takmer nepotrebujú. Vo väčšine kresieb ide o štúdie k výtvarným kompozíciám, štúdie portrétu, pohybové štúdie, štúdie aktov, ale i samostatné umelecké diela. Pod označením kresba nie sú však iba vyslovene kresliarske techniky (kresba ceruzkou, uhľom, rudkou, perokresba), ale aj tempery, akvarely a iné ľahké kombinované techniky. Chronologický vývoj kresby by sme mohli začať menom Ladislava Medňanského, ktorý už na prelome 19. a 20. storočia priznal svojej kresbe priam postavenie výtvarného experimentu.

Miloš Alexander Bazovský sa nestotožnil s Benkovou heroizáciou motívu, ale ju nahradil baladickým ladením. Dosiahol podobu spontánnej a citovo zainteresovanej výpovede, ktorá sa vyznačuje jedinečnou skratkou. Tvorba Mikuláša Galandu priniesla do vývinu slovenskej kresby s prevahou emocionálnosti racionálne smerovanie. Expresívne nadsadenú interpretáciu motívu v slovenskej kresbe reprezentuje Koloman Sokol. U generácie autorov, ktorú nazývame Generáciou 1909, si kresba zachovala primárne študijné poslanie, ale je zároveň aj samostatnou umeleckou výpoveďou.

Príslušníci mladšej generačnej vrstvy nazývanej tiež Generácia II. svetovej vojny sa proklamatívne hlásia k veľkému jednoduchému tvaru, k prísnej kompozičnej osnove, teda racionálne korigovanej kresbe, tak ako je vidieť v tvorbe Petra Matejku, Ernesta Zmetáka, Jozefa Šturdíka, Františka Kudláča a neskôr aj Ferdinanda Hložníka.

Kresbu sochárov z vývinu slovenskej kresby nevyčleňujeme zvlášť, ale píšeme o nej v kontexte celej disciplíny. Zo staršej generácie sochárov nesmieme zabudnúť na Jozefa Kostku. Vladimír Kompánek patrí ku generácii nastupujúcej v 70. rokoch, negujúcej amorfnú formu a vyznávajúcej jednoduchosť a logiku znaku. Ľudovít Korkoš svojou kresbou dáva najavo jemnú lyriku svojich výtvarných predstáv.

Z maliarov, ktorí vstupovali do výtvarného života v 50. rokoch a hlásili sa k národným tradíciám spomeňme Milana Laluhu. Jeho kresbová tvorba vyústila do vycibreného vnútorne dynamického znakového prejavu, ktorý dramatizoval valérom svetla a tieňa.