Zbierkový fond: Miloš Alexander Bazovský
V súčasnosti reprezentuje zbierku diela Miloša Alexandra Bazovského 462 obrazov (olejov, gvašov, tempier, pastelov) a 667 kresieb. Nakoľko však život a tvorba Bazovského je spätá najmä s Turcom, Oravou, Liptovom, či Detvou a len posledné roky svojho života prežil v Trenčíne, sú v trenčianskej galérii zastúpené diela predovšetkým zo štyridsiatich a päťdesiatych rokov.
Obdobie tridsiatych rokov, kedy sa jeho tvorba kryštalizuje, vymaňuje z akademických konvencií a väzieb, smeruje k monumentalizácii formy obsahu a od monumentalizácie a dynamizácie kompozície sa cez lyrizujúce uplatnenie lineárneho prvku a rytmizácie obrazovej plochy vyvíja až k hutnejšej definícii plošne chápaného tvaru, je v galérii žiaľ zastúpená sporadickejšie. Až do obdobia zrelej syntézy po roku 1938, kedy autor smelo a účinne oprosťuje svoj výtvarný prejav od nánosov nepodstatného a smeruje k nenapodobiteľnej skratke a štylizácii tvarového i farebného fenoménu, je v galérii zastúpené a dokumentované kvalitne i v plnej šírke.
Hoci v tvorbe Bazovského môžeme sledovať viaceré vývojové periódy, v ktorých mení výrazovú štruktúru svojich diel – tvaroslovnú i kompozičnú skladbu i farebný register – základné pritom zostáva nezmenené - orientácia na tému Slovenska, ktorá je mu bytostne najbližšia. Slovenská krajina a jej obyvatelia sú v Bazovského dielach podané neuveriteľne bohatých modifikáciách a konfiguráciách; spôsob, akým sa tohto námetu zmocňuje, je obdivuhodne široký, vždy odlišný a prekvapujúci. Autor na svojich potulkách po Slovensku je nesmierne vnímavým pozorovateľom, ktorý rovnako v kresbe ako i v maľbe vie vystopovať a odhaliť prazáklad motívu, v odvážnej skratke definovať a syntetizovať vizuálnu, pocitovú a myšlienkovú rovinu objavovaného. A až v intímnej pohode jeho ateliéru ožívajú potom jeho obrazy akordmi zemitých i odvážne nadsadených farebných tónov , aby ich kolorit, plne vystihujúci baladickosť a poéziu slovenskej krajiny zároveň definitívne dotvoril atmosféru a dej maliarovho príbehu o Slovensku.
Bazovského tvorba naplno znie až do roku 1957, kedy je násilne prerušená chorobou. Napriek nepriaznivej politicko-spoločenskej klíme päťdesiatych rokov, akoby jeho umelecké úsilie gradovalo a dostávalo sa do najautentickejších a najsugestívnejších podôb. A tak v Bazovského obrazoch môžeme objavovať stále nové dimenzie a podoby Slovenska – jeho nenapodobiteľný kolorit, svojráznu konfiguráciu horských masívov a dolín, poéziu i baladickosť osamelých senníkov, strúng, človeka harmonicky súzvučiaceho s prírodou v ktorej žije, nostalgickú atmosféru krajín s opakujúcim sa motívom slnka, či mesiaca symbolizujúcich kolobeh života, sugestívne zátišia bez rozptyľujúcich detailov, meditatívne vo svojej pokore a úcte k jednoduchosti a kráse okolitých predmetov. Slovensko sa v interpretácii Bazovského nestáva zakonzervovaným skanzenom etnografických zvláštností, ale nadčasovým, stále aktuálnym príbehom o krajine a človeku.
