Gabriela Gáspárová-Illéšová: Frekvencia ticha
Termín: od 19.10.2012, 17:00 do 2.12.2012, 17:00 denne okrem pondelka
Nehlučne meditatívne a poeticky pôsobivé diela sochárky Gabriely Gáspárovej – Illéšovej sú zatavené do neveľkých kovových objektov, medailí, plakiet a reliéfov z bronzu, cínu a hydronália. Viac ako vonkajšími rozmermi, vynikajú vnútornou myšlienkovou presvedčivosťou, jemnou modeláciou a precíznym akcentovaním rozmanitých podôb ľudského i živočíšneho sveta. Autorka pri práci uplatňuje techniku odlievania zo strateného vosku, čo jej umožňuje venovať sa detailom , ktoré tvoria primárnu a významnú črtu jej neprehliadnuteľného výtvarného prejavu. Ich opakovaním a zmnožovaním do nových variant, súvislostí a sérií, znásobuje ich a zdôrazňuje silu svojho umeleckého zámeru.
Reflexiou citových prežívaní, dojmov a osobných pocitov, tvorí vlastný intímny svet, do ktorého v metaforách a symboloch ukrýva svoje tajomstvá, spomienky, zážitky, túžby, sklamania, ťaživé myšlienky a sny. Je to tichý, krehký duchovný svet, v ktorom možno nájsť priestor pre meditáciu. Je to svet, v ktorom je paradoxne frekvencia ticha s každým detailom i každým ďalším dielom mimoriadne intenzívna a hmatateľná. Mnohé, z jej takmer miniatúrnych objektov pôsobia ako meditačné kamene, ktoré svojou sugestívnou silou napĺňajú priestor novou, očistnou energiou.
V kontexte viac ako tridsaťročného vývinu sochárskej tvorby Gabriely Gáspárovej – Illéšovej, môžeme hovoriť o postupnom rozkrývaní prostého životného príbehu zataveného do kovovej matérie. V symbolickej symbióze živočíšneho i ľudského sveta sa akoby v zábleskoch poznania prelínajú zamenia a odkazy, spomienky z minulosti , skúsenosti zo súčasnosti, i nádeje a túžby do budúcnosti.
V raných dielach z konca 70-tych a začiatku 80-tych rokov autorka vytvára sériu reliéfov radostného a hravého sveta detí, ako paralelu so svojou rolou matky ( V začarovanom kruhu I. – VII., 1978; Svet je môj, 1982; Zo života mojej dcéry, 1983; Kukučky, 1983; Žabky, 1983; liaty bronz ). Portrétne umenie rozvinula v bronzových reliéfoch sochárov ( Cyklus Sochári I. – V. ,1983, liate hydronálium ) i portréte svojho profesora Rudolfa Pribiša ( Každý deň človek, 1985, liaty bronz ). Jej sugestívne, majstrovsky zvládnuté autoportréty nesú v sebe hĺbku ľudského poznania a pokory ( Pre Všetkých o Ničom, 1993, liaty cín, email; Cyklus Pohoda: Nehovoriť, Nevidieť, Nepočuť, 1993, liaty bronz ).
Významnú úlohu v jej sochárskej tvorbe zohrávajú sny ( Sny I., 1988,; Vo sne vidieť, 1990, liaty bronz...). Pod poetickým povrchom diel sa odohrávajú smutné obrazy, ťaživé spomienky, či objavujú sa desivé znamenia. Vo vzájomnom prepájaní ich zaklína do vlastných symbolov nefiguratívneho, ľudského a živočíšneho sveta ( netopiere, ropuchy, komáre, mravce ).
V snahe o znásobenie výpovednej sily zobrazovaného motívu, sa autorka z plošnej hmoty dvojrozmerných plakiet a reliéfov celkom prirodzene presúva do priestoru. Tam, jej, o detaily ozvláštnené a zdynamizované sochárske kompozície rozprávajú ďalšiu časť životného príbehu, zakomponovaného do tajomstvami obostretých indícií, vnuknutí, či podobenstiev. Zo sústredenej a kompaktnej hmoty reliéfov i sochárskych objektov, často mimo ich plochu vystupujú fragmenty neživého i figurálneho a živočíšneho sveta - časti tiel ľudí i živočíchov – rúk, nôh, krídiel, akoby v zúfalej snahe uniknúť, zachrániť sa zo zovretia osudu. Autorka sa zamýšľa nad márnosťou materiálnosti života, nad úskaliami medziľudských vzťahov, ktoré ničia, ubližujú a v ktorých neschopnosť vzájomnej komunikácie je varovaním pre budúcnosť ( Bezmocnosť I - II., 1987, hydronálium; Brány I. – II., 1991, epoxid, kov; Nebo – Peklo I. –IV., 1998, bronz; Sondy I. – II., 2001/2, bronz; Živých zvolávam!, 2006, bronz; Vivos voco/ Rýchle volanie...I. –II., 2008, bronz ). Svety ňou stvorené neponesú nikdy stopy bezstarostných rajov. Je v nich ukrytých mnoho krívd, ale aj priestoru pre odpustenie. Sú však predovšetkým silným sochárskym výrazom, zhmotnením toho, čo sa vynára zo spodných vôd duše. Hovoria o prežitej existencii a zmysle života.
Pozoruhodnou a zaujímavou črtou jej tvorivého procesu sú reliéfy vzájomne spájané a skladané do priestoru. Tento postup umožňuje autorke viacnásobne vrstviť a rozpohybovať statickú dvojrozmernosť pôvodnej témy do ďalších variácií priestorových sochárskych objektov a inštalácií ( Relikviár leteckého veterána I. – II., 2009, bronz; Zlatá brána ...?!, 1994 /2012, bronz ). Tie tvorí ako reakciu na aktuálne zažité situácie, ale aj danú atmosféru výstavného priestoru, pre ktorý sú skladané.
Odkrývanie tajných kódov v tichom svete sochárskej tvorby Gabriely Gáspárovej -Illéšovej prináša neočakávané poznania. Poznania o svete, kde duchovné rozjímania a ponory do vlastného vnútra prinášajú pokoj a úľavu. V tomto snovom priestore svojich diel sa autorka cíti bezpečne a isto, keď súčasný a nebezpečný svet neistoty zostáva vzdialený tam vonku.
Jej sochársky presvedčivá tvorba má odozvu aj v realizáciách pre architektúru a najmä v medailérskej tvorbe, za ktorú získala niekoľko domácich i medzinárodných ocenení. Kvalitou výtvarného spracovania, ale predovšetkým úprimnosťou emocionálneho prežívania a schopnosťou hlbokého ľudského zainteresovania, má nepochybne svoje významné miesto v priestore súčasnej sochárskej scény na Slovensku.
