Marek Ormandík: VL
Termín: od 2.5.2014, 17:00 do 15.6.2014, 17:00 denne okrem pondelka
Marek Ormandík patrí k najvýraznejším predstaviteľom strednej staršej generácie profilujúcej súčasnú slovenskú výtvarnú scénu. Jeho tvorba je pozoruhodne širokospektrálna. Siaha od veľkorozmerných a komorných malieb, cez ilustráciu, kresbu, grafický dizajn až po sochárske diela. Sledujem ju takmer od počiatku (od roku 1993, kedy ukončil VŠVU v Bratislave).
Je vzácne jednoliata, gradujúca, koncentrovaná, dynamická a dramatická. Autor sa sympaticky sústreďuje na ľudskú postavu, obnažujúc nielen jej dušu, ale aj telo. V náznakovo nahodenej siluete alebo len hlave vie bravúrne vyjadriť základné dimenzie ľudskej existencie – jej exaltovanosť, výbušnosť, agresivitu, zvrátenosť, ale aj pokoru a pokánie. Áno, tvorba Mareka Ormandíka vonkoncom nie je pohodová, skôr vyzývavá, provokujúca, útočiaca na naše ego, snažiaca sa prebudiť alebo odkliať tie lepšie stránky našej existencie.
Autor, čo je pre neho príznačné, veľmi asketicky vníma scénu, pozadie svojich figurálnych výjavov,ktoré je väčšinou neutrálne. Nič nie je podstatnejšie ako výraz ľudskej postavy
či tváre. Je bravúrny v tom, ako dokáže farbou, energickým maliarskym gestom, vyjadriť vášne, zápasy a premeny ľudského jedinca. Zámerne deformované postavy, drásavé, osamelo sa týčiace, stratené vo veľkom priestore či stiesnené v klietke, ktorú nechcú, či schúlené do svojej nevítanej samoty, prosia o pomoc. Sú to výkriky a výkričníky, varujúce pred aroganciou a zlobou. Zároveň, čo si však uvedomujeme až v druhom pláne a obsahovej rovine obrazu, sú aj zranení, zraniteľní a často bezmocní. Marek Ormandík je veľký provokatér, ktorý netradične a smelo stvárňuje klasické témy, rúca mýty a vžitú ikonografiu. Nie sú to ušľachtilé tvary a tváre. Rýchlymi, dynamickými dotykmi štetca na plátne zľahka načrtáva svoje rozvášnené, schizofrenicky rozpoltené nahé postavy a hlavy. Nie detail, ale celok je dôležitý, plocha obrazu je eruptívna, vytvorená dramatickým, šťavnatým rukopisom, chvejivými líniami, stopami stekajúcich farieb.Maliar nám prináša strhujúcu existenčnú drámu, obohatenú ešte i silným ironickým a kritickým podtextom. Veľmi expresívne a odvážne nastoľuje aj otázky smrti, trestu, nenávisti a ľudskej zvrátenosti. Nelichotí, nezakrýva, skôr odkrýva temné zákutia našej duše, aby upozornil a vyprovokoval naše svedomie, v zámerne odhalenej a priznanej nahote postáv ešte silnejšie zapôsobil na naše vnemy. A súčasne, aby narušil bariéry našej mlčanlivosti a pokrytectva.
A tak na jeho obrazoch objavujeme Minotaura, netvora s býčou hlavou, anjelov, stelesňujúcich ľudských ochrancov, rôzne zvieratá, ktoré nie sú priam priateľsky naladené, ale skôr personifikujú naše neprívetivé stránky, antické motívy, kresťanské a biblické námety (Kalvária, Madonnapieta, Očistec), interpretované novo a inak. Zaujímaví sú aj Svätí za dedinou. V úspornom, ale presvedčivom výraze, v pokornom geste, prosia za odpustenie svojich hriechov, za vykúpenie svojej rozháranej duše. Autorovi však nie sú cudzie ani svetské témy - motívy lásky, erotiky, vzťahov, labyrintov, ktoré nás sprevádzajú životom. Od zobrazenia celej postavy sa autor pravidelne vracia k hlavám. Tomáš Janovic presne a citlivo definuje Ormandíkove uhrančivé, vnútorne i navonok rozorvané hlavy: „Aj jeho hlavy majú iba štyri detaily, ktoré si vymyslel, ale žijú intenzívnejšie ako nejedna naša“. Sú majstrovsky nahodené, ovládajú veľkú plochu obrazu a svojím dramatickým výrazom, fascinujúcimi očami sa nám sugestívne prihovárajú. Ich tváre sú zbrázdené a modelované silnými, vzrušujúcimi ťahmi štetca, odkrývajú nám naše vášne i neresti a my sa s nimi vydávame na cestu poznania, pokory, utrpenia, ale aj zmierenia. Prostredníctvom monumentálnej plastiky Slávo Poprosič je na výstave zastúpená aj autorova sochárska tvorba. Táto socha, veľkoryso poňatá, je zhmotnením zložitého, protirečivého ľudského bytia. Akoby sa z plochy obrazu do priestoru prekvapujúco preniesla trojrozmerná pomaľovaná kľačiaca figúra, ktorá hovorí o prosbe, vine a treste a veľmi pôsobivo, autenticky vyjadruje všetky rozmery a zákutia umelcovho existenčného výtvarného prejavu.
Marek Ormandík reprezentuje na slovenskej výtvarnej scéne 21. storočia silného, jedinečného solitéra. Jeho tvorba získava mnohé ocenenia na medzinárodných i domácich fórach /Hlavnú cenu za ilustráciu, Bienále knihy v Martine v roku 1995, Meulensteen art award (2007), cenu Martina Benku (2008), Krištáľové krídlo (2011)/, ale on ďaleko od hlučného davu, v tichosti svojho ateliéru, tam niekde skoro až na konci sveta, ustavične zhmotňuje svoj originálny umelecký príbeh, vytvára si svoj štýl - typicky ormandíkovsky obnaženú, expresívnu figurálnu definíciu nášho rozporuplného sveta. V dobe, v ktorej sa príliš silné emócie nenosia, je práve tvorba Mareka plná emócii, často drásavých, provokujúcich a kritických, ale zároveň očisťujúcich a navádzajúcich k pokore...
